Ženská a mužská rola, dve generácie v Bratislave - POSTUPOVÁ PRÁCA
Úvod
1. Ženy a muži z pohľadu „pohlavie“ a „rod“
1.1 Pohlavie - chromozómy X a Y
1.2. Mužská rola, ženská rola
2. Historicko-spoločenské pozadie
2.1 Situácia na Slovensku v období socialistického režimu
2.2 Situácia na Slovensku po „Sametovej revolúcii“ 1989
3. Fenomén ružovej farby
4. Pozorovania zo základnej školy
5. Priateľské skupiny
6. Identifikácia sa s rolou
Záver
Pramene
Prílohy:
a. ZŠ s MŠ Kramáre
a1. Deň, keď sa hral futbal
a2. Deň, keď sme meditovali
a3. Deň, keď sme vyberali zástupcu na spevácku súťaž
a4. Deň, keď sme sa učili etikete
a5. Deň, keď niektoré deti začali využívať etiketu
b. Test s farbami
Úvod
Cieľom tejto práce je zistiť, čí sme v detstve formovaní chlapec (budúci muž) alebo dievča (budúca žena) a ak áno, tak čím a čo z detského správania sa je dané biologicky a čo výchovou. Samozrejme, nie je v možnostiach postupovej práce plne obsiahnuť túto problematiku. Preto sa zameriam iba ne niektoré detaily – priateľské skupiny, identifikácia sa s rolou.
V tejto práci sa nebudem zameriavať na neštandardné situácie (napr. problematika výchovy v detských domovoch a pod.). Zameriam sa na život dieťaťa v jeho rodine, jeho správanie sa doma aj mimo domov. Rodina môže byť úplná, alebo neúplná, pričom za základnú rodinnú jednotku budem pokladať skupinu rodinných príslušníkov, ktorí obývajú jednu obytnú jednotku spolu s dieťaťom. Zároveň ma bude zaujímať čo pokladá za základnú rodinnú jednotku respondent a budem to zohľadňovať.
V dnešnej spoločnosti často rezonujú slová ako rovnoprávnosť pohlaví, feminizmus, ale aj predurčenie a prirodzenosť.
K napísaniu tejto práce ma primälo niekoľko započutých poznámok, ktoré sa mi zdali nadmieru zaujímavé a týkali sa prirodzeného detského správania. V tlači aj médiách často počuť rozhovory na tému, ako sú deti už od naozaj útleho veku formované do predurčenej role v spoločnosti a že je to zle, pretože to nového jedinca môže obmedzovať. Takisto počuť aj názory že je to dobré, pretože dieťa nemá v hlave zmätok a odmalička pozná svoje miesto.
Nakoľko mám aj osobné nepatrné skúsenosti s výchovou detí (1 rok som pracovala ako vychovávateľka pre prvý ročník ZŠ /6-8 ročné deti/, a 2 roky pracujem ako učiteľka anglického jazyka pre predškolskú vekovú skupinu aj pre prvý stupeň ZŠ), môžem do svojej práce zahrnúť svoje vlastné pozorovania a závery. Nie som teda odkázaná iba na reprodukované výpovede.
Ďalším zdrojom informácií pre túto prácu bude riadené interview s informátormi momentálne bývajúcimi v Bratislave.
1. Ženy a muži z pohľadu „pohlavie“ a „rod“
1.1 Pohlavie - chromozómy X a Y
Človek patrí k živočíšnemu druhu, ktorý má dve pohlavia, preto sa človek narodí ako samec - muž, alebo samica - žena. Ak odhliadneme od genetických porúch, jednoducho iná možnosť nie je. Toto sú role ktoré nám prisúdi príroda.
To, čo rozhoduje o pohlaví budúceho ľudského jedinca, je jeden z 23 chromozómov v spermii, ktorá oplodní vajíčko, chromozóm X alebo chromozóm Y – názvy sú odvodené od reálneho tvaru chromozómu. Vajíčko tiež obsahuje pohlavný chromozóm, ale iba variant X. Jedine spermia teda určuje pohlavie dieťaťa. Pri kombinácii chromozómov XY sa bude jednať o chlapca a pri XX bude zárodok dievčaťom. Existujú aj rôzne mutácie – XXY, X0,... ak chybná spermia nesie oba varianty, alebo žiaden z nich, ale v takom prípade sa nejedná o štandard, ale o veľmi výnimočnú situáciu. Chromozóm X je asi päťkrát väčší ako chromozóm Y. Pri rôznych genetických defektoch sú odolnejšie dievčatá – ak je jeden z chromozómov X chybný, nahradí ho druhý. Ak má ale poškodený chromozóm chlapec, nemá za neho náhradu.
Bez ohľadu na kombináciu XX či XY sa zárodky do siedmeho týždňa vývoja vyvíjajú úplne rovnako a ich pohlavie sa nedá zistiť. Napriek tomu sa zárodku už v tomto období vyvíjajú obe pohlavné štruktúry (Wolfova štruktúra – mužská a Müllerova štruktúra – ženská). Až po siedmom týždni vývoja nastanú zmeny, resp. embryo s kombináciou chromozómov XY sa začne vyvíjať inak, zatiaľ čo embryo s kombináciou XX akoby pokračovalo v načatom vývoji. Obe kombinácie XX aj XY majú teda aj rudimenty pohlavných štruktúr opačného pohlavia, z obdobia vývoja prvých siedmych mesiacov.
Aby sa embryo vyvinulo ako chlapec musí jeho telo produkovať mužské pohlavné hormóny, ale aby sa embryo vyvinulo ako dievča, nie je nutná produkcia ženských hormónov. Z tohto hľadiska sa zdá byť ženské pohlavie „univerzálne“, zatiaľ čo mužské pohlavie je ako ženské pohlavie s niečím navyše. Inak povedané, ženské pohlavie je biologicky prednadstavené a na vývoj jedinca mužského pohlavia, musí proces vývoja embrya vykonať menšiu okľuku.
Dávky hormónov, ktoré produkuje detské telo sú malé, rozdiely v produkcii nepatrné. Zvýšená tvorba hormónov začne až v ôsmom až desiatom roku života. (Oakley, 2000: 22-27, Wood, 2006: 83-84, Brierley, 1996:62)
1.2 Mužská rola, ženská rola
Okrem biologicky determinovanej role – pohlavia (anglicky „sex), prislúcha každému ľudskému jedincovi aj spoločensky determinovaná rola – rod (anglicky – „gender“). Pohlavie, keďže je dané biologicky, je rovnaké všade na svete – všade na svete sú muži a ženy.
Rod je definovaný spoločnosťou a obom rodom, mužskému aj ženskému, je v rôznych kultúrach prisudzovaná rôzna rola. Táto rola sa nelíši iba v závislosti od lokality a príslušnosti ku konkrétnej skupine, ale aj od časového vymedzenia. Rola muža a rola ženy sa totiž v priebehu času mení. Tento proces prebieha neustále a neustále prebieha nielen zmena „popisu“ role, ale aj výmena niektorých atribútov medzi dvoma rodmi. Ak zhrnieme fakty, že mužské aj ženské role sa menia neustále a že každá lokalita a spoločenstvo prisudzuje rodom rôzne role, musíme pripustiť, že neexistuje univerzálna ženská či mužská rola, akceptovaná vždy a všade.
Muž dnes stráca dominantné postavenie na úkor žien. Rodové role sú založené na protikladoch. Zmena ženskej role teda mení svoj pól a posúva tak aj mužský pól. Vzniká nová mužská rola a nová predstava o mužskej role. Niekedy sa to dokonca nazýva kríza muža. Ak sa žena zbaví nabalených „šupiek„ mužských atribútov v sociálnej roli, stále ostáva ženou, ale muž prestáva byť mužom. Môže z toho vyplývať že muž je definovaný ženou ? (Matulová, Jarošová 1976:34)
Pri hľadaní normy rodovej role, je preto veľmi dôležité určiť si lokalitu, príslušnosť k skupinám aj časové hľadisko. Čím širšie sú tieto „mantinely“ tým nepresnejší je obraz rodových rolí. (Wood 2006:27-28)
Napriek relatívnej nestálosti rodových rolí existuje istá norma, ku ktorej smerujeme, alebo ktorú odmietame, každopádne je nám táto rola známa. Jej akceptácia nie je dôležitá, iba potvrdzuje jej existenciu, tak ako aj jej neakceptovanie. Túto normu určuje množstvo faktorov, spomeňme niektoré – geografické a klimatické podmienky, spôsob obživy, choroby, vojny, hladomor, právny systém, tradícia, náboženská príslušnosť a veľa iných.
Na konkrétneho jedinca má preto dopad to, v akej rodine vyrastá, do akej náboženskej skupiny patrí, kde a kedy vyrastá a dospieva, aká je hospodárska a spoločenská situácia.
Ešte jeden aspekt by som rada spomenula to je krstné meno a priezvisko jedinca. V našej krajine je jedinec pohlavne rozlíšiteľný aj podľa svojho mena. Priezvisko sa pri ženách prechyľuje, to znamená že sa pridáva –ová k mužskej podobe priezviska[1]. Krstné mená sú tiež prísne vymedzené. Zuzana, Jana, Kristína sú evidentne ženskými menami a Ján, Tomáš, Peter sú zase mužskými. Na Slovensku neexistuje krstné meno univerzálne pre obe pohlavia, ako je napríklad v Španielsku Jesus [Chesus].
V dnešnej dobe, v našej kultúre je za štandard považovaná úplná rodina (obaja rodičia) a dve deti (s narastajúcim trendom jedného dieťaťa). Aj keď väčšina žien a mužov žije v úplnej rodine, často sa môžeme stretnúť aj s neúplnou rodinou - v roku 1991 to bolo 10,5% domácností, z ktorých 89% tvorili matky s jedným alebo viac deťmi a len 11% tvorili muži, prevažne s jedným dieťaťom. (Filadelfiová, Guráň, Šútorová 1999:10-15). Pre zjednodušenie môžeme predpokladať, že priemerní muž či žena, ktorí v tomto čase dosahujú vek do cca 30 rokov vyrastali s aspoň jedným súrodencom a pri ich výchove hrala svoju rolu ako matka, tak aj otec.
2. Historicko-spoločenské pozadie
2.1 Situácia v období socialistického režimu na Slovensku
Dnešní muži a ženy do 30 rokov mali ešte možnosť vyrastať v predchádzajúcom režime, respektíve mohli ešte zažiť jeho doznievanie pri prechode na parlamentnú demokraciu. Popíšme si bližšie túto situáciu, keďže tvorí dôležité pozadie rodinného života mojich respondentov. Napriek tomu, že socialistický režim bol v našej krajine zvrhnutý v roku 1989, jeho ideály a myšlienky napriek svojmu zlyhaniu doznievajú dodnes.
Socialistický režim priniesol istý systém – systém práce, organizácie spoločenstva, aj rodiny. Tento systém vyžadoval 100% zamestnanosť ako mužov, tak aj žien. Ženy boli zámerne dosadzované do pracovných pozícií, ktoré boli predtým považované za výlučne mužskú doménu. Takto sme sa mohli stretnúť s traktoristkou, baníčkou, pilotkou, policajtkou, hasičkou, či vojačkou.
Režim podporoval vzdelanie – rovnako chlapcov ako aj dievčat a to na všetkých stupňoch vzdelania. Požiadavka na 100% zamestnanosť zmenila aj bežný život – žena, ktorá predtým ostávala v domácnosti sa dostala do plateného zamestnania, mala svoj vlastný príjem, ale aj vlastné povinnosti v práci. Vznikali tlaky na muža, aby sa viac zapájal do dovtedy ženských prác. (Matulová, Jarošová 1976:33)
V rodine s malými deťmi to mohlo spôsobiť problém, nie vždy bolo možné požiadať starých rodičov detí o výpomoc – často boli ešte sami zamestnaní Bolo potrebné vytvoriť sieť zariadení, ktoré by sa starali o deti, kým sú ich rodičia zamestnaní. Spolu so sídliskami sa preto stavali aj detské jasle, a materské školy, ktoré túto službu poskytovali. (Aj keď pripúšťam, že koordinácia výstavby nebola stopercentná)
Vládnuca strana, KSČ – Komunistická strana Československa, si zároveň začala budovať základňu aj v radoch detí. A tak sa dieťa počas svojho života podieľalo na živote strany, najskôr ako iskra, neskôr ako pionier, aj keď často iba ako pasívny člen.
Baby sa na nás hnevali, lebo potom sme dostali čierne body a to platilo na celú triedu, a predsedkyňa nám vynadala do volov a žalovala súdružke učiteľke. (...) Dobre súdružka učiteľka nám vynadala povedala, že nás nevezmú za iskričky. No teraz je to smiešne, ale to bola vtedy strašná hanba však vieš, že v iskre neboli len päťkári a úplný prepadlíci a grázli, skrátka odpad. Tak sme sa zľakli a chvíľu sme sekali dobrotu. Do iskry nás vzali, ale to bolo už fuk, lebo bola sametová a celá iskra išla do kelu aj s pionierom aj so zväzákom. Inak tá iskra to bola celkom sranda. Mali sme iskričkové schôdzky, kde sme mali iskričkové vedúce a tie nás učili o Leninovi. Bola to strašná nuda, lebo koho to vtedy zaujímalo, nikoho. Že vystrelila Auróra, kam to vlastne vystrelila tá Auróra, dnes už ani neviem ahá na Zimný palác. No bolo to strašne zaujímavé, všetci sme tam skoro pospali. Predsedníčka sa na nás hnevala, lebo tie iskričkové vedúce potom znadali jej, že nedávame pozor. Potom tie vedúce chodili s trikolórou, čo si odstrihli z cvičky.
(muž, 25 rokov)
Markantným znakom doby bola uniformita a strata individuality. V obchodoch bol obmedzený výber tovaru, čo pre dieťa znamenalo: malý výber hračiek, odevu, obuvi, literatúry a.i. Nebolo nič výnimočné ak mali deti v rámci jednej triedy veľmi podobné, resp rovnaké oblečenie, školské pomôcky a hračky. V rámci školských aktivít to bolo nosenie iskričkovej, resp. pionierskej uniformy, predpísanej rovnošaty na telocvik a pod.
Mali sme napríklad takého plyšového medveďa. Ja som mala hnedého so zelenými dupačkami a on mal bieleho s kockovanými dupačkami a kamarátka od vedľa mala hnedého s modrými dupačkami. Takého medveďa mal vtedy tuším každý. A ešte som mala plyšového zajaca, ktorému sa dali cvokmi zopnúť ruky a v nich držal zajačie bábätko. Kamarátka mala takú mačku.
Napríklad keď som išla na plavecký, tak kamarátka mala taký istý uterák a také isté plavky. Na gymnastike mala taký istý dres a mali sme aj rovnaké niektoré šaty. A vlastne aj aktovky. Ona mala červenú a ja modrú. A v zime vetrovky. A potom neskôr, keď sme sa presťahovali, tak si nás istý čas s kamarátkou mýli s dvojčatami. Lebo ona aj ja sme mali rovnaké mikiny. A vtedy boli v škole vši, tak sme mali aj rovnako krátke vlasy.
(žena 27 rokov)
Ideálna rodina podľa vtedajšieho režimu boli rodičia – „úderníci“[2] a deti aktívne v iskričkových a pionierskych organizáciách, spoločne budujúci socialistický štát. Plne zamestnaní členovia rodiny ale ešte stále poznali predchádzajúci model rodiny: muž - živiteľ, žena – stará sa o deti a domácnosť. Tieto dva modely sa prekryli a vytvorili hybrid – kde muž sa stále chápe ako živiteľ rodiny (často mal aj vyšší plat), zatiaľ čo takisto zamestnaná žena stále ostáva aj opatrovateľkou detí a stará sa o domácnosť. Vzniká tak pre ženy zdvojenie práce – má dve zamestnania platenú – vyžaduje ju štát, a neplatenú – vyžaduje ju spoločnosť. Často išla jedna na úkor druhej. V knihe „Žena v dnešní době, ktorá bola vydaná v roku 1976 a ktorá ponúka zaujímavý obraz doby, autorky Nina Matulová a Helena Jarošová píšu:
„Jen domácí pračky a roboty ušetří ženám ročne 244 hodiny, zmrazené potraviny a polotovary 140 hodin, hotové polévky a konzervy dalších 80 hodin, takže máte dojem, že dnešní žena vlastně vubec nic nedělá.“ (Matulová, Jarošová 1976:53)
Autorky konkretizujú, že čas sa ušetrí ženám, nie mužom, alebo ľuďom vo všeobecnosti. Tá istá kniha, ale zároveň nabáda mužov k väčšej zainteresovanosti v domácnosti a konštatuje, že pri zmene role žien, je nemožné, aby sa mužská rola nezmenila. (Matulová, Jarošová 1976:33)
2.2 Situácia na Slovensku po „Sametovej revolúcii“ 1989
Po revolúcii bol socialistický režim zvrhnutý a prišli nové modely rodiny. Paradoxne, v krajinách, ktoré nepatrili k socialistickému bloku sa situácia zamestnanosti žien vyvíjala podobne, akurát z iných pohnútok. Pre západný blok bolo zamestnanie pre ženu reálny spôsob obživy, ale v neposlednom rade aj spôsob sebarealizácie a vyjadrenia (a zaistenia) svojej slobody a nezávislosti. Tieto ženy odkladali materstvo a deti zverovali pestúnkam, alebo škôlkam.
Po otvorení hraníc si ženy zo socialistického bloku uvedomili, že zamestnanie nemusí byť iba neefektívne strávený čas na pracovisku (počas socializmu boli pracovné miesta často umelo vytvárané a pracovné náplne triviálne) , ale že sú to doslova otvorené dvere k novým možnostiam. Medzitým sa model, kde sú obaja rodičia zamestnaní a o dieťa sa starajú inštitúcie zaužíval. Veľa žien sa už nechcelo vrátiť do domácnosti, a to preto, že by stratili nadobudnutú slobodu, spoločenské kontakty, ale v neposlednom rade aj nezanedbateľný príjem, často tvoriaci skoro polovicu príjmov rodiny.
Pod vplyvom feminizmu (ktorý tu síce bol aj za predchádzajúceho režimu, ale pre bežného človeka vyznieval iba ako súčasť propagandy) šíriaceho sa zo západu, bolo nutné prehodnotiť povinnosti partnerov v rámci domácnosti a rodiny. Predchádzajúci model prisudzoval v domácnosti pravidelné práce ženám (varenie, žehlenie, starostlivosť o deti) a jednorázové, príležitostné mužom (opravy, mechanické činnosti, manuálne náročné práce)[3]. Z hľadiska času, stráveného prácou boli na tom ženy v nevýhode a ešte viac by sa ukázal rozdiel, ak by sme vzali do úvahy podiel finančného ohodnotenia a času stráveného prácou pre rodinu (pre zjednodušenie považujme prácu v zamestnaní ako aj prácu v domácnosti za rovnocennú a tiež považujme pracovnú aktivitu muža a ženy žijúcich v jednej rodine za prínos tejto rodine. )
V televízii sa začali objavovať filmy a seriály (prevažne z USA, ale aj z Nemecka, Rakúska a pod.), v ktorých muži bežne varili, žehlili, boli schopní obslúžiť automatickú pračku, či poslať deti do školy (vo filmoch sa objavovali aj iné modely, ale tento bol prezentovaný veľmi samozrejme a veľa vecí zo „západu“ boli v tej dobe prijímané veľmi nekriticky) . Vychádzali nové ženské časopisy so zahraničným „know-how“ ako ELLE alebo Cosmopolitan, ktoré prezentovali ženu ako samostatnú slobodnú bytosť. Veľa faktorov pôsobilo, aby ženy neopúšťali zamestnania, ale snáď najdôležitejší bol finančný. Pre rodinu sú často dva príjmy nevyhnuté.
Do predchádzajúceho modelu rodiny (muž - živiteľ, pracuje v zamestnaní, žena – deti a domácnosť + pracuje tiež v zamestnaní) prenikajú tlaky na mužov, aby sa viac zapájali do domácich prác. V tomto bode zohral veľmi významnú roľu feminizmus. Aj za socialistického režimu existovali názory, že muž by sa mal viac zapájať do chodu domácnosti, ale viac tieto tlaky zosilneli pod vplyvom rôznych časopisov, filmov a kníh, plne dostupných až po prevrate 1989. [4]
Z predchádzajúceho vyplýva, že v dnešnej dobe je to ekonomika, ktorá ponúka ženám šance a feminizmus, ktorý ich núti prehodnotiť svoju rolu v rodine a domácnosti. Nezanedbateľný vplyv má samozrejme aj politika – Od doby, keď feministky vydobyli pre ženy volebné právo, ženy tvoria širokú voličskú základňu a preto ich nemožno vynechať. Rôzne sociálne programy môžu byť len preto uskutočniteľné, že si ich žiada hlavne ženská časť voličov (deti po rozluke/rozvode ostávajú častejšie s matkou a tieto matky často potrebujú sieť sociálnych služieb)
3. Fenomén ružovej farby
Letmý pohľad do hračkárstva nás ubezpečí o tom, že už naozaj malé deti môžu patriť do úplne odlišných svetov. Napriek tomu, že trojročné deti majú približne rovnakú hladinu hormónov (viď kapitola Pohlavie - chromozómy X a Y) a nemali by tým pádom mať výrazne odlišné potreby, či už ide o chlapca alebo dievča. Obchodné domy ponúkajú „ružové“ a „čierno-modro-oranžové“ oddelenia s hračkami. Akoby sa automaticky očakávalo, že dievčatá túto farbu prirodzene uprednostňujú, zatiaľ čo chlapci odmietajú. Otázkou je, či je to pravda. Jedná sa skôr o informáciu okoliu – toto je dievča, toto je chlapec. Podľa môjho malého testu s deťmi MŠ (viď Prílohy b. Test s farbami) vyšiel zaujímavý výsledok. Vo všeobecnosti môžeme potvrdiť že testovaná skupina dievčat ružovú farbu výrazne uprednostňovala, ale keď sa z výsledku vylúčil posledný ročník MŠ, dievčatá do veku 4 rokov uprednostňovali červenú, aj keď ružová tesne nasledovala. Posledný ročník MŠ, dievčatá, výrazne uprednostňovali ružovú farbu. Čo sa týka chlapcov v skúmanej skupine, test ukázal, že kým mladší chlapci obľubovali ružovú farbu asi na takej úrovni ako mladšie dievčatá, v poslednom ročníku MŠ bola ružová nemilosrdne odsunutá, vylúčená a nahradená tmavo modrou farbou. Druhá najobľúbenejšia farba mladších chlapcov v skúmanej skupine, červená, si zachovala druhé miesto v obľúbenosti aj u starších chlapcov v skúmanej skupine.
Čo sa stalo? Aké kúzlo má ružová farba, že „polovica“ európskej populácie ju prijíma ako svoj symbol a druhá ju úplne vylúčila so svojho života? Prečo nie iná farba? A prečo sa polovica populácie vymedzila odmietnutím tej istej farby, ktorú si „prisvojila“ druhá polovica, namiesto toho, aby si tiež „privlastnili“ inú farbu? Pripomína to futbalový zápas, kde jedno družstvo hrá v jednotných dresoch a druhé v civile.
Vráťme sa ešte do obchodných centier. Veľa obchodov má oddelenie pre najmenších, v ktorom ešte vidíme množstvo farieb a väčšina hračiek ešte nie je určená výlučne dievčatám, alebo chlapcom. Následne máme oddelenia pre dievčatá a chlapcov. Oddelenie hračiek pre dievčatá je oveľa výraznejšie, pretože tam dominuje prevažne jedna farba - ružová, kým oddelenie pre chlapcov je trochu farebne rozmanitejšie aj keď ružová sa tu nevyskytuje a obaly hračiek sú výrazne tmavšie ladené[5]. Podobná situácia je aj v oddelení odevov pre deti. V kojeneckom oddelení dominujú modrá s ružovou. Nájdeme aj iné farby, hlavne so zvyšujúcim sa vekom detí, pre ktorých je odev určený. Chlapci majú stále „zákaz“ ružovej. (pre ilustráciu je dobré pozrieť si obchody ako Tesco, alebo Dráčik, či obaly detských knižiek)
Ako je teda možné, že mladšie deti oboch pohlaví siahali aj po ružovej farbe? Ako je možné, že staršie deti si ju privlastnili, resp odmietli?
Vyzerá to tak, že obom pohlaviam sa ružová farba páči, nie nejako výrazne, ale predsa. (Je možné, že je to zapríčinené súčasným módnym trendom) Čím sú staršie tým viac si uvedomujú, že by tú, ktorú farbu nemali/mali mať radi. Zaujímavé je postavenie červenej, ako univerzálnej farby. Sú iba dve možnosti prečo sa ružová stala atribútom dievčat. Jedna možnosť je tá, že dievčatám okolo piateho roku života sa ružová naozaj začína hromadne páčiť a začínajú ju uprednostňovať – čo by ale predpokladalo nejaké ďalšie významné zmeny a takisto zmenu celého správania. Druhá možnosť je, že sa ružovú naučili mať rady a preto museli mať nejakú predlohu, podľa ktorej sa to naučili. Sú to rodičia? Sú to médiá? Je to edukačný proces? Súčin rôznych činiteľov vyformoval z ružovej farby atribút. Rodičia už od malička obliekajú svoje deti podľa pohlavia. Chlapci sú v modrom a dievčatá v ružovom. Pri malých deťoch sa nedá inak zistiť pohlavie, ako práve podľa toho oblečenia (predpokladajme, že chodia oblečené). Keďže v priebehu času sa oblečenie zjednotilo pre dievčatá aj chlapcov pod rovnaké strihy a materiály s výnimkou sukne a rozdiely v obliekaní sa začnú reálne prejavovať až pri starších deťoch, bolo dievčenským odevom pridaných trochu viac ozdôb a hlavne ružová farba.
Pokusy s malými deťmi dokázali, že po piatom roku života už dieťa nie je schopné naučiť sa niektoré veci, ktoré by sa bezproblémovo naučilo do piatich rokov svojho života. Časti rečových centier sa uzatvárajú a aj mnohé iné mozgové časti sú uzavreté. Je možné, že deti sa do cca piateho až šiesteho roku života naučia byť, či nebyť „ružové“ a neskôr nespochybňujú svoje zaradenie. Tak ako sa číňania, ktorí sa začali učiť jazyk po piatom roku svojho života, nikdy nenaučia hovoriť „r“, tak sa ani dievča nenaučí byť chlapcom, či obrátene. (Breuer 2006:56-57)
Kedy ešte chlapci akceptujú ružovú farbu?
Prečo si si vybral práve túto farbu? (ružová)
„Lebo je pekná“
Paťko, 3 roky
„Je to pekná farba. Mám aj také autíčko“
Jožko, 4 roky (autíčko má od babky)
„...sa mi páči...(prečo?) ...neviem prečo...“
Jakub, 3 roky
„Lebo jej ( guličke ) nakreslím oči a bude to tvár.“
Miško, 4 roky
„Lebo je to moja vôbec najobľúbenejšia farba“
Viktor, 4 roky
Ružová farba sa spájala s farbou kože, alebo s farbou hračky, alebo sa jednoducho páčila. Nebola spájaná s dievčatami.
A nechceš radšej túto? (ružová)
„Nie, to je pre baby“
Martin, 6 rokov, vybral si zelenú
„To je bábätkovská farba“
Peťko, 6 rokov, vybral si tmavomodrú
„To je pre buzíkov“
Janko 5 rokov, vybral si tmavomodrú (nevedel, čo sú „buzíci“ – definoval ich ako smiešnych mužov, čo robia „šašovinky“ a stále sa „rehocú“, videl ich v televízii)
„Nepáči sa mi, táto sa mi páči viac...(prečo?)...lebo žiari. Ružová je prasačia.“
Martin, 5 rokov, vybral si červenú
Tu už je ružová prezentovaná ako farba dievčat a bábätiek. Je nedôveryhodná a nedôstojná pre chlapca.
Prečo si si vybrala práve túto farbu? (ružová)
„Lebo mám také aj topánočky“
Sára, 3 roky
„Ja mám všetko ružové“
Veronika, 4 roky (všetko ružové – hlavne oblečenie. Toto dievča chodí bežne oblečené celé v ružovom. Aj v deň testu mala ružovú sukňu, krikľavoružové tričko, biele pančuchy a biele sandále)
„Mne sa ružová strašne páči“
Peťka, 6 rokov
Ružová je pre dievčatá príťažlivá aj keď sú menšie aj neskôr, keď pochopia význam, ktorý tejto farbe pripisuje naša kultúra. V čase testu bola ružová dokonca módnou farbou aj pre dospelé ženy.
Mama jedného dievčaťa mi povedala:
„Paťka (5 rokov) si sama vybrala tieto topánky. Povedala – mami, tieto. A vybrala tie najcukríkovejšie sandále z regálu. Nikdy som si nemyslela, že budem mať takú babu. Emka (mladšia sestra – 4 roky) si dokonca pýta za hračky autíčka. Má plnú policu angličákov„
(žena, cca 35 rokov)
Paťkina mama nemohla pochopiť, prečo jej dcéra začala preferovať práve ružovú, ale len letmý pohľad po detskej šatni by jej mohol poskytnúť odpoveď. Šatňa bola plná ružových topánok a kabátikov iných dievčat z triedy. Ak by ostatné dievčatá, alebo aspoň tie dominantnejšie, nosili napríklad zelenú farbu, Paťka by podľa všetkého chcela zelené topánky.
4. Pozorovania zo základnej školy
Budeme sledovať iba jednu triedu, ktorú som mala ako vychovávateľka na starosti v školskom roku 2002/03. V triede bolo 23 detí – 11 dievčat a 12 chlapcov vo veku 6-8 rokov – prvý ročník ZŠ. Popis je priložený v prílohe tejto práce. Okrem tejto triedy som mala nepravidelne na starosť aj žiakov druhého a tretieho ročníka. Podľa môjho pozorovania môžem len potvrdiť, že k dievčatám a chlapcom má naše školstvo, resp. jeho zamestnanci - pedagógovia rozdielny prístup. Pri prehreškoch detí sa pri dievčatách použilo dohováranie a výčitky, zatiaľ čo pri chlapcoch irónia a krik. Napriek platným zákonom sa pri starších chlapcoch (štvrtý ročník)niekedy musel uplatniť dokonca fyzický trest a ten jediný niekedy platil. Čo sa týka kázne, vo všeobecnosti sa dá povedať, že od dievčat sa viac vyžaduje pozornosť, ako od chlapcov. Postoj ku chlapčenským prehreškom voči poriadku bol vo všeobecnosti benevolentnejší ako ku dievčenským prehreškom.
Zaujímavá forma trestu pre celú triedu bolo rozsadenie, ktoré triedna učiteľka nazývala „Chlapec-dievča“ – „Prestaňte vyrušovať, lebo vás rozsadím chlapec dievča“ – čo spočívalo v tom, že sa do jednej lavice posadil chlapec spolu s dievčaťom a za nimi sedeli opäť chlapec s dievčaťom, chlapci a dievčatá v rade za sebou. Akú informáciu tým dávala pani učiteľka deťom? Prvá by mohla byť – Sedieť s človekom druhého pohlavia je trest = zlé. Druhá by mohla byť – Dievčatá a chlapci sú dve odlišné skupiny, ktoré sa nedokážu dohovoriť. Je bezpečné, ak sedíte spolu, pretože aj tak nemôžete vyrušovať. Túto formu trestu si pamätám ešte s vlastného detstva.
Na základnej škole už existujú striktne oddelené skupiny chlapcov a skupiny dievčat a tie sa veľmi nemiešajú. Pri hrách sa spájajú skupinky chlapcov do väčších či menších skupín, podľa charakteru hry. Pričom chlapci mali vo všeobecnosti väčšie sklony k väčším skupinám ako dievčatá. Podľa všetkého to súviselo s faktom, že sa venovali kolektívnym hrám, ako futbal, schovávačka, dole-dole a iné, kde hra naberá na zaujímavosti hlavne so zvyšujúcim sa počtom hráčov. Chlapci všade zabrali väčšie územie, zvyčajne v strede a dievčatá vytvorili skupinky asi po troch – štyroch dievčatách, ktorých územia boli okolo chlapčenského[6]. Dievčatá sa venovali hlavne hrám s bábikami, ktoré si priniesli z domu, alebo hrám na rodinu, návštevu alebo sa hrali naháňačku, pričom len málokedy narúšali chlapčenské územie. Ak sa tak stalo, chlapci sa dovolávali autority aby ukáznila dievčatá a zariadila, aby nevstupovali na územie chlapcov.
Podľa pozorovaní priložených v prílohe tejto práce môžeme síce povedať, že chlapci sú vo všeobecnosti temperamentnejší ako dievčatá a tiež sú aj spoločenskejší ako dievčatá, nemožno povedať že ktorýkoľvek chlapec je priebojnejší ako ktorékoľvek dievča, resp že ktorékoľvek dievča je ukáznenejšie ako ktorýkoľvek chlapec. V tejto konkrétnej skupine to znamenalo akurát to, že v chlapčenskej skupine bolo viac priebojných chlapcov, ktorí utvorili jednu skupinu, zatiaľ čo dominantné dievčatá si za kamarátky našli recesívne dievčatá a každá si vytvorila svoj okruh dievčat. Kým na strane chlapcov existoval iba jeden vodcovský „smer“ – skupina vedúcich chlapcov, na strane dievčat bolo týchto smerov niekoľko, keďže dominantné dievčatá mali každá svoj vlastný „smer“.
Škola poskytovala aj možnosti záujmových krúžkov a nepovinných predmetov, ktoré boli zdarma. Vyučovanie týchto prebiehalo v rámci času družiny. Na škole sa deti mohli venovať týmto krúžkom:
-tanečný
-výtvarný
-dramatický
-angličtina
-tenis
-pingpong
-náboženstvo
Všetkých sedem krúžkov viedli ženy[7]. Tanečný, dramatický a výtvarný boli obsadené dievčatami, na angličtinu chodili všetci z 1.ročníku, a na náboženstvo, chodili chlapci aj dievčatá približne v rovnakom pomere, ale chlapci navštevovali hodiny náboženstva s oveľa väčšou nechuťou ako dievčatá, ktoré tam chodili skoro všetky rady. Pingpong navštevovali hlavne chlapci. V tenise prevažovali dievčatá. Okrem týchto krúžkov navštevovali niektoré deti aj krúžky ktoré ponúkalo blízke kultúrne stredisko – hra na hudobné nástroje a tanec – klasický balet. Štyri dievčatá z triedy navštevovali hru na zobcovú flautu[8] a tiež hodiny baletu navštevovali dve dievčatá. Z triedy chodili ešte dvaja chlapci na futbal, a jeden z nich aj na plávanie. Niektoré dievčatá boli krúžkami doslova zaplavené a to takým spôsobom, že nemali žiadne voľné popoludnie v týždni. Extrémny prípad bola žiačka – 6 ročná – ktorá v pondelok navštevovala angličtinu a dramatický krúžok, v utorok chodila na flautu, kvôli ktorej musela odísť skôr z výtvarného krúžku, v stredu chodila na balet v kultúrnom stredisku, vo štvrtok mala klavír, v piatok spev, v sobotu mala jazdecký krúžok a v nedeľu ešte jednu hodinu baletu v centre mesta. Ak to zhrnieme, môžeme povedať, že dievčatá navštevovali krúžky oveľa častejšie ako chlapci a dobrovoľne, zatiaľ čo chlapci sa o krúžky zaujímali menej v prípade náboženskej výuky sa jednalo o nedobrovoľnú účasť a časté boli aj úteky niektorých chlapcov z hodiny[9]. Z toho vyplýva, že v tejto skupine boli chlapci formovaní v rámci svojej skupiny, svojimi vlastnými rovesníkmi, zatiaľ čo dievčatá trávili viac svojho času pod vedením dospelých, často žien, dostávali viac príkazov a mali menej slobodného rozhodovania. Chlapci si svoju hierarchiu určili sami a od nej záviselo aj uposlúchnutie, resp neuposlúchnutie príkazu. Najčastejší trest dievčaťa svojimi rovesníčkami bolo vylúčenie zo skupiny, zatiaľ čo chlapci používali ako trest osočovanie, alebo fyzické násilie.
5. Priateľské skupiny
Okrem rodiny trávime veľa svojho času v priateľských skupinách. Do týchto skupín môžu a nemusia patriť súrodenci, či iní rodinní príslušníci. Priateľské skupiny sú často jednotné vekom členov. Ide o skupinky rovesníkov.
No v škole sme neboli v jednej triede, ja som bol v déčke, dvaja kamoši boli v áčke, to boli matematici – kocky sme im hovorili. Ale, len tak v dobrom. Ešte dvaja boli so mnou v déčke a tí ostatní asi v céčke, ale možno v béčke?
(muž, 25 rokov)
Zvyčajne spolužiačky z triedy.
(žena, 28 rokov)
Mal som pár priateľov v škole.(...) ak boli predtým v skupine dvaja až traja ľudia zo školy.
(muž, 19 rokov)
Vedľa nás bývalo jedno dievča v mojom veku. Chodili sme spolu do škôlky, do tej istej triedy a ešte bývala hneď vedľa na tom istom poschodí. Tak s tou som sa hrávala do svojich šiestich rokov. (...)Na strednej škole som mala dve kamarátky, bohužiaľ sa v tretej triede škaredo pohádali. Nejako sa mi podarilo udržať priateľstvo s oboma, ale ony sa pomerili až na začiatku štvrtého ročníka.
(žena, 27 rokov)
Často nás ale navštevovali krstná s krstným, lebo to bola mamina sestra a otcov kamarát ešte z čias keď mamu nepoznal. Oni mali syna a dcéru v našom veku. Neskôr mali ešte jedného syna, ale s tým sme sa nehrávali, lebo buď ešte nebol na svete, alebo bol príliš malý. No a potom keď sa on hral, tak už sme sa nehrali my. No skrátka vždy keď prišli títo na návštevu, tak sme sa s bratom tešili. Bratranec bol o rok starší a sesternica bola v mojom veku a môj brat o dva roky mladší, tak sme si celkom dobre rozumeli.
(žena, 27 rokov)
Inak sme chodili hrávať futbal, istý čas v ôsmej triede dokonca dosť pravidelne a v lete sme chodili na Draždiak sa kúpať. Alebo aj na Tehelné pole. A bicyklovali sme sa, všelikde možne.
(muž, 29 rokov)
Na základe pozorovaní v MŠ môžem povedať, že deti uzatvárali priateľstvá v rámci jednej triedy a dievčatá a chlapci sa nemiešali, snáď okrem najmenších – 3-4 ročných detí. Odborníci tvrdia, že dieťa začína chápať svoje „ja“ až v druhom roku života a cca do šiesteho roku sa plne identifikuje so svojím pohlavím. To znamená, ešte v Materskej škole, resp v domácej výchove. (Paetsch 2006:63) Už v MŠ mali deti vymedzené skupinky. Počas mojej práce sa dokonca vytvorili „frajeri“ v poslednom ročníku MŠ. Jednalo sa o kamarátov chlapca a dievča. Takéto dvojice vznikli dve a budili pozornosť ostatných detí, ktoré ich nazývali „frajermi“, pretože priateľstvo chlapca a dievčaťa už pre nich nemohlo mať ten istý základ ako priateľstvo dvoch chlapcov, alebo dievčat. Cena za zmiešané priateľstvo bola v týchto prípadoch odmietnutie dievčaťa priateľmi chlapca a odmietnutie chlapca priateľkami dievčaťa.
Situácia v ZŠ bola trochu odlišná. Dievčatá a chlapci sa začínajú priateliť aj s inými ročníkmi a je tu nový druh priateľa, ktorý bol v MŠ iba v náznakoch, a to je akýsi „tútor“. Niekedy sa starší chlapec presadí ako vodca mladších chlapcov a stáva sa aj ich ochrancom a staršie dievča sa stáva vodkyňou mladších dievčat a tiež ich ochraňuje[10], aj keď vodcovská úloha staršieho dievčaťa je viac skrytá, nedáva príkazy, ale skôr rady. V pozorovanej skupine sa nestalo, že by sa vodcom mladších dievčat stal starší chlapec, alebo obrátene. Deti v našej kultúre všeobecne nadväzujú priateľstvá s opačným pohlavím až okolo 12 roku života. (Paetsch 2006:63)
Začlenenie do priateľskej skupiny prebieha často, tak že dieťa príde ku skupinke a opýta sa : „Môžem sa s vami hrať?“, “Môžem byť s vami?“ Dostáva úprimnú odpoveď – áno, alebo nie. Niekedy zdôvodnenú – „nie, už nás je dosť“ „nie, lebo nám ničíš hračky“, „nie, lebo sa biješ“ – vylúčenie zo skupiny, alebo neprijatie do nej je trestom za neprijateľné správanie. Je to jediná forma ochrany pred príliš agresívnym a panovačným dieťaťom. Patriť do priateľskej skupiny je teda vecou prestíže, čím viac priateľov máš, tým viac si obľúbený a čím viac si obľúbený, tým viac detí sa s tebou chce priateliť. Obľúbenosť je vysoká hodnota v detskom svete. „Byť obľúbený“ sa deti podľa všetkého naučia doma. V skupine deti ktoré boli agresívnejšie, resp neboli schopné uzatvárať trvalé priateľstvá, mali rodičov s podobným hendikepom. Naopak priateľské deti mali priateľských rodičov, alebo aspoň priateľskú matku. Dieťa iba kopírovalo správanie svojho rodiča ako svoj hlavný vzor a škola ako inštitúcia už v tomto veku nebola schopná poskytnúť mu nové vzory.
Heslo rádu Saleziánov Dona Bocsa je „Dajte mi dieťa do siedmych rokov a bude navždy moje“ Psychológ John Brierley im dáva za pravdu. Tvrdí že z hľadiska vývoju mozgu je prvých sedem rokom výchovy kľúčových. Obe pohlavia maju totiž mozgové okruhy pre obe pohlavia. To ako sa bude dieťa správať, závisí od toho, či ho vychováme ako dievča, či ako chlapca. Akonáhle je identita pohlaví ustanovená, nedá sa tak ľahko zvrátiť. V piatom roku života je už táto identita nastavená (Brierley 1996: 63-64) Znamená to tiež, že ak sa dieťa nenaučilo uzatvárať priateľstvá do siedmych rokov, neskôr sa to ťažko naučí. Ak sa dievčatá učia uzatvárať menšie skupinky, chlapci sa učia uzatvárať väčšie. Dievčatá sa učia počúvať jednu dominantnú priateľku, chlapci majú niekoľko vodcov, ktorí často spolupracujú. Ich mozgy sa vyvinú tak, aby mali predispozície opäť uzatvárať podobné typy priateľstiev aj neskôr. Kým dievčatá boli buď dominantné alebo recesívne, chlapci to často nemajú až také vymedzené, môže sa stať, že zvyčajne nepriebojný chlapec sa na chvíľu stane vodcom, lebo je to v tej chvíli pre skupinu výhodné (viď pozorovania v prílohe) Výpovede respondentov uvádzajú že muži si udržiavajú väčšie priateľské skupiny, kým ženy menšie, ale spevnejšími väzbami. Často hovoria o tzv. „najlepšej priateľke“ a priateľské vzťahy berú viac osobne ako muži, sklamanie a nedorozumenia vnímajú často ako zradu.
Ja som skôr introvert. V detstve som mala dve priateľské skupiny, ktoré nasledovali po sebe, niektoré kamarátky z prvej odišli a druhé prišli , na strednej škole som mala až viac priateľských skupín. V jednej skupine boli dve a maximálne päť kamarátok. Boli väčšinou z môjho okolia a chodili sme spolu aj do školy, väčšinou to boli moje spolužiačky z triedy. S kamarátkami sme sa stretávali každý deň. Mala som aj jednu kamarátku - sesternicu. S tou som sa stretávala párkrát do mesiaca. S tou sa kamarátim do teraz, je to dobrý vzťah.
(žena, 28 rokov)
Mimo školy iba v detstve, ale teraz sa to zmenilo, objavil som nový kruh priateľov, ktorých si cením, vážim a dal by som za nich čokoľvek. Inak boli predtým v skupine dvaja až traja ľudia zo školy, teraz chodím na tréningy a to je celá skupina priateľov. Zväčša sú to študenti, ale už aj pracujúci, vždy som si skôr rozumel so staršími členmi. Aj moja rodina je skôr skupina priateľov ako nejaká hierarchická organizácia. So súrodencami mám super vzťahy. Staršie kontakty neudržiavam, zo základnej školy a podobne, skôr len náhodne, cez internet, a tak. Ešte som neobjavil nejakého najpriateľa.
(muž, 19 rokov)
Keď som bola malá mala som niekoľko skupín priateľov. V priebehu života sa striedali. Neboli veľké. Najviac nás bolo štyri. Zvyčajne spolužiačky z triedy. V rodine som nikoho takého nemala, čo by patril do nejakého priateľského hlúčiku. So sestrou sme mali niekedy veľmi zlé vzťahy – tak ako je normálne. Keď som sa hrávala s kamarátkami sestra sa s nami nehrávala. Hrávali sme spolu ping pong a karty. Už sa nestýkame, vždy som sa sklamala.
(žena, 28 rokov)
Vedľa nás bývalo jedno dievča v mojom veku. Chodili sme spolu do škôlky, do tej istej triedy a ešte bývala hneď vedľa na tom istom poschodí. Tak s tou som sa hrávala do svojich šiestich rokov. Mala som ešte nejaké vedľajšie kamarátky, ale hlavnú len túto jednu. (...) Do školy sme išli ten istý rok, ale dali nás do rôznych tried a to spôsobilo koniec nášho priateľstva. Mala som novú kamarátku (...) V štvrtej triede sme sa odsťahovali, takže som si musela nájsť novú priateľku. To pôvodné priateľstvo som sa snažila ešte chvíľu udržiavať, ale aj keď sme sa odsťahovali len o jednu štvrť ďalej, už to bolo ďaleko a nechcelo sa mi tak ďaleko chodiť a jej nedovolili rodičia chodiť cez cestu, tak sme po čase naše priateľstvo nechali pozvoľna upadnúť. Takže som mala novú najlepšiu (...). Ona ale v šiestej triede prešla do matematickej triedy, tak sme sa prestali kamarátiť. Zároveň som v tom istom čase začala mať problémy v škole so šikanou a to že som nemala žiadnu najlepšiu priateľku, ma fakt dosť deptalo. (...) No vtedy sme dostali novú triednu, bola mladá a teda nepáčila sa jej šikana v triede. Tak si ma zavolala medzi štyri oči a porozprávali sme sa, že v čom je problém a potom urobila nový zasadací poriadok a presadila ma k mojej novej najlepšej priateľke. (...) S tou kamarátkou sa stýkam dodnes. Nakoniec sme si vytvorili v ôsmej triede takú skupinku štyroch kamarátiek a táto skupinka existuje dodnes, aj keď sa už nestýkame tak často (...) Na strednej škole som mala dve kamarátky, bohužiaľ sa v tretej triede škaredo pohádali. Nejako sa mi podarilo udržať priateľstvo s oboma, ale ony sa pomerili až na začiatku štvrtého ročníka. (...) A na výške som mala zase nejaké dve kamarátky, ale stýkali sme sa hlavne v škole, skoro vôbec sme napríklad nechodili spolu von. A keď som chodila do práce, tak sme už vôbec žiadne voľno nemali. Takže sme sa museli kamarátiť medzi sebou. (...) Takže som mala vždy len malú skupinu priateľov. Teraz je to iné, lebo mám veľa záujmov, na tréningu je veľa ľudí, aj rodina sa začína vracať so zahraničia, aj staré kamarátky sa začínajú ozývať(...) No ak to zrátam na kusy, tak mám momentálne najviac kamarátov za celý svoj život, ale na kvalitu je to asi najchudobnejšie obdobie môjho života.
(žena, 27 rokov)
Neviem či mám alebo som mal nejakého najlepšieho priateľa. Zvyčajne sme boli viacerí a tuším sme mali takú skupinku troch ešte keď som bol veľmi malý, ale ja som sa hral s každým.
(muž, 29 rokov)
Keď som bol malý tak sme mali takú partiu na sídlisku, s tou sme chodili na bicykle a na jazero a bolo nás tam vždy dosť. Asi osem ? No dosť. Nemal som tam nejakého strašného kamoša, ani sme nemali nejaké strašné spory.
(muž, 25 rokov)
Okrem toho že dieťa formuje rodina, formuje ho aj jeho spoločenstvo priateľov, ktorí majú tiež svoje rodiny, ktorými sú formovaní. Dá sa povedať, že dieťa nepriamo formuje niekoľko rodín a to cez jeho priateľov.
Iní rodinní príslušníci zriedka kedy formovali mojich respondentov. Keďže sa jedná o rodinu v meste, a o rodinu, ktorá býva v byte, ide o dvojgeneračné rodiny – tretia generácia – generácia starých rodičov je vylúčená z výchovy svojich vnúčat, keďže sa v ich blízkosti nenachádza. Takto to vyzerá, že okrem štátnych inštitúcií formuje dieťa hlavne rodina a priatelia
Narodil som sa v Blave, mám mamu otca, brata. Bývame stále spolu, lebo ani ja ani brácho nemáme byt a asi tak skoro mať nebudeme.
(muž, 25 rokov)
Bývali sme spolu s otcom aj mamou a po dvoch rokoch ešte s mladším bratom. Bývala blízko pri nás aj babka, ale s tou sme sa veľmi nestýkali. Prečo? To je na dlho, možno postačí že nebola rodinný typ.
(žena, 27 rokov)
Ešte s nami chvíľu bývala babka, ale tá bola veľmi chorá a bývala tam len krátko. Museli sme ju dať do domova, lebo rodičia museli chodiť do práce a nemohli sa o ňu nonstop starať. Bývala s nami asi rok.
(muž, 29 rokov)
Len zriedka moji respondenti priznali nejaký podiel na výchove inými rodinnými príslušníkmi:
Keď som bola malá, tak som mala blond vlásky a moja babka mi kupovala všelijaké šatičky, hlavne modré, že aby mi išli k očkám. Tak som mala všetko bledomodré, lebo potom mi aj mama kupovala modré veci, aby sa to k tomu hodilo.
Pamätám si, že som raz dostala od druhej babky také šaty s kvetovanej látky, strašne som sa v tom potila a na krku to malo také umelohmotné čipky a tie strašne škrabali. Keď som u nej bola, ta som si ich musela obliecť do kostola. Ale stále som sa vrtela, lebo tie čipky fakt škrabali. Babka mi len povedala, že nech sa nevrtím, že pre krásu treba niečo vydržať. A do kostola nemôžem ísť v kamašliach. Nechápem prečo nie, keď brat mohol.
(žena, 16 rokov)
6. Identifikácia sa s rolou
Ani jeden z mojich respodnetov nevedel dať presný popis ideálnej ženy, či muža. K ideálom často prirovnávali, ženy svojich otcov a muži svoje matky ale nie je to pravidlo. Akosi chýba nejaký konkrétny popis zovňajšku, málokto popisuje ideál iba ako popis fyzických vlastností. Respondenti tvrdia, že ideál, je preto ideál, lebo je v realite nedosiahnuteľný. Popis ideálu je skôr popisom vlastností - u druhého pohlavia je to popis aký/aká by mal byť druh/družka a u svojho pohlavia uvádzali popis, aký by sami chceli byť, alebo nemali celkom jasnú predstavu, nemali potrebu vytvárať si ideál príslušníka vlastného pohlavia.
Ideálna žena je moja mama. (meno), moja baba, je tiež celkom blízko, ale ešte to niečo chce. Nepoznám nikoho ideálneho v mojom veku. Asi to chce zostarnúť, aby mohol byť človek ideál. No je to žena, čo nebrble, je často veselá, nie je precitlivelá ani žiarlivá a majetnícka. Stará sa o seba a o domácnosť, má rada deti, lebo žena čo nemá rada deti ani nie je žena. Muž, nepoznám ideálneho muža a vlastne ani neviem čo to je, lebo som sa nad tým doteraz nezamýšľal, nepotreboval som doteraz nejaký obraz ideálneho muža. Čo ja viem asi by mal mať nejaký pevný charakter, alebo čo , neviem. Naozaj neviem. Nič ma nenapadá.
(muž, 25 rokov)
Ideálna žena? To neexistuje. Človek často vidí, super kočka, nahodená, pekná, a len otvorí hubu, jedna nadávka za druhou. Alebo je úplne vymetená. Ideálna žena to je človek pekný zvnútra aj z vonku. Pravdupovediac nemám rád tie barbinky čo tu chodia. Pôsobia strašne umelo. Ideálny muž vie v správny čas správne reagovať, je inteligentný, nie je priveľmi agresívny, ale ani nenechá po sebe šliapať. Aj keď neviem či sem spadám, niekedy som príliš mäkký, čo ja viem, tak baby chcú často také tie väzby, hlavohrude. Neviem čo na tom vidia, ale však nechajme ich.
(muž, 29 rokov)
Myslím si že neexistuje nejaký ideál muža, alebo ženy, ktorý by bol taký všeobecný, podľa mňa má každý svoj vlastný ideál. Napríklad môj o mužovi je skôr taký o pocitoch – má byť oporou, ale nie obmedzením. Ťažko sa to vysvetľuje. Samozrejme aj fyzicky ba mal nejako vyzerať, ale nemám nejaký vyhranený typ. Skôr ide o to dopĺňanie sa. Oporou má byť tam kde potrebujem pomoc a tam kde chcem byť samostatná, tak tam nemá brániť. No ale ľudia nie sú puzzle, tak to je preto len ideál. A žena, žena je podľa mňa ideálna taká, čo je príjemná, inteligentná a pekná a elegantná a pritom jej to ženy nezávidia a muži si ju vážia a uznávajú. Taká chcem byť aj ja.
(žena, 27 rokov)
Myslím si že neexistuje také niečo, ako ideálna žena, okrem mňa samozrejme. Ideálny muž ja ako môj otec. Všetko zariadi a má veci vo svojich rukách. Moja mama je tiež ideál aj keď veľa vecí by sa dalo ešte vylepšiť.
(žena, 28 rokov)
Na mužoch si vážim úprimnosť a schopnosť zachovať sa úplne normálne a v pohode a na ženách schopnosť vypočuť a pomôcť so záležitosťami o ktorých muži neradi počujú. V škole som sa presvedčil že ideály sú len ideály a s realitou veľa nemajú, hlavne tie o mužoch a ženách. Teda ten ženský ideál som ešte nevidel ..opíšem iba moju predstavu .. Fyzicky príťažlivá a atraktívna, pričom má schopnosť vypočuť a poradiť, nie je uzavretá, je s ňou zábava, ale neoplýva deviantskými náladami, dokáže sa zachovať aj rozumne , má ryšavé vlasy. Môj otec aj moja mama sa do môjho ideálu hodia tak 50 na 50 a takisto asi aj ja.
(muž, 19 rokov)
Všetci moji respondenti boli so svojím zaradením k pohlavnej role celkom spokojní, aj keď niektoré ženy priznávali v minulosti, v detstve túžbu prejsť „na druhú stranu“
Nikdy v živote som si neželala byť chlapcom. Ale myslím, že keby som bola, mama by sa o mňa menej bála. Vadilo mi ale, že som nemohla s chalanmi člnkovať a hlavne na Veľkú Noc som nemohla chodiť kúpať! A už vôbec som nechápala, prečo bratranec dostane ešte aj odmenu a ja nič. Musela som sa učiť variť a žehliť, myslím si, že keby som bola chlapec, nemusela by som sa to učiť.
To že som dievča mi naozaj pomohlo na skúške z fyziky, myslím, že ak by som bola chlapcom, nespravila by som ju, ale že som bola dievča boli zhovievavejší.
(žena, 29 rokov)
Nikdy v živote som nechcel byť dievčaťom, to mi ver nikdy, aj keď sa mi zdalo že majú niekedy ľahší život. Nemuseli veľa vecí, napríklad nemuseli robiť na telesnej to , čo my. A dávali im za tú istú odpoveď lepšie známky, na strednej im niekedy stačili zažmurkať a fyzikár im dal od hora až dolu samé jednotky. A platilo to aj o profesorkách, tie tiež nadŕžali babám. A už vôbec by som nechcel byť ženou. Bože nie! Napríklad ma desí že by som rodil. Kamoš hovoril že to nič nie je lebo však ženy rodia už roky rokúce, ale chumaj zabudol že pre niektoré to bol tiež aj posledný zážitok. A vôbec, myslím si že mužská cesta k potomkovi je ďaleko príjemnejšia. A muži sa nemaľujú, aspoň tí normálni, takže ušetria veľa času, ktorý potom môžu stráviť spolu na pive. (smiech)
(muž, 25 rokov)
Kedy som pocítia, že som ako dievča v nevýhode? Hm, často. Napríklad, keď mame povedala učiteľka v prvej triede, že škriabem ako kocúr a keby som aspon bola chlapec. Aspon chlapec. Potom by som mala povolené škriabať ako kocúr. Alebo sme pozerali rôzne filmy napríklad Robin Hood, to bol taký seriál a všetky zaujímavé veci sa tam diali chlapom a hlavne som chcela strieľať z luku ako Robin. Tak som si taký urobila z palice a gumy do gatí a hrali sme sa s kamarátkou, že sme Robin Hood, ale nikto nechcel byť Marionn, lebo Marionn nič zaujímavého nerobila. Raz som jej s tým lukom skoro vystrelila oko, tak som bola za trest dlho tá Marionn. Ale vtedy som si naozaj myslela, že dievčatá sa nestáva nič zaujímavé. Napríklad moja obľúbená kniha boli „Traja pátrači“ a to boli tiež chlapci.
Výhody vidím až teraz. Viem že mi stačí trochu sa primaľovať, vypnúť hruď a dosiahnem viac, lebo čo potrebujem vybaviť, tak sú tam zvyčajne chlapi a ak nie sú tak sa stačí zase naspäť prihrbiť. Keď som bola malá chcela som byť chlapcom , ale teraz by som nechcela byť mužom, myslím si že muži majú oveľa ťažší život. Žena sa môže vždy vyhovoriť na to že je len žena, alebo ak niečo nezvláda, tak zaklipkať očkami na svojho muža, alebo frajera a on pomôže. Žiadna žena nie je tak škaredá, alebo tak stará, aby nevedela využiť fakt že je žena, len to občas nechce skúsiť, alebo sa toho bojí. Lebo je to hriešne, alebo nesprávne, alebo pod jej úroveň. No a to je správne, že ja by som mala chodiť do práce a ešte makať doma jak otrok? No to určite! Ja radšej zapriahnem aj muža. Teraz mi je moja povaha dobrá. On si myslí že som akože tichá, rovná sa slabá, rovná sa treba jej pomôcť. Tichá som, ale slabá určite nie.
(žena, 27 rokov)
Nikdy som nechcel byť dievčaťom. Som rád tým čím som, vidím kopec výhod. Niekedy sa mi smiali, že mám dlhé vlasy a vyzeral som ako dievča. Dievčatá majú viac pozornosti, ale ako chlapec sa cítim dobre, v rôznych oblastiach: šport, zábava, oblečenie, správanie sa... Neviem, snáď som mal aj niečo zakázané, ale nič sa mi nevybavuje. Skôr som mal ako chlapec preukazovať istý rešpekt k opačnému pohlaviu, čo som teda z druhej strany nevidel.
(muž, 19 rokov)
Mne sa páči odlišnosť pohlaví a tá je do určitej miery spôsobená aj rôznymi úlohami, ktoré zastávajú. Ja nechcem aby ma brali rovnako ako muža ale aby si ma vážili ako ženu.
(žena, 29 rokov)
Nechcela by som byť chlapom. Napriek tomu čo sa tvrdí, ja si nemyslím že to my ženy máme ťažšie. Napríklad ja sa cítim celkom dobre ako žena (smiech) budúca žena. Nechcela by som byť chlapom ani za nič na svete. Chlap musí zbaliť ženu, on to musí začať. Od neho sa čaká, že vybaví všetky veci. Že zaplatí zloženky, kúpi byt, auto, že zarobí peniaze. Odo mňa sa to nečaká. Teraz je dobré, že keď nechcem robiť nejaké akože mužské veci, tak nemusím, veď som jemná žena. A keď nechce robiť chlap nejaké ženské veci, tak je neandrtálec. Myslím si, že môj ženský stav mi prináša viac výhod.
(žena, 16 rokov)
Záver
Na základe rozhovorov a pozorovaní môžeme potvrdiť existenciu dvoch rôznych svetov, minimálne v detskom veku. Čím sú deti staršie, tým viac ich zaujíma druhé pohlavie. Nemôžeme ale povedať že tieto dva svety sú diametrálne odlišné, pretože členovia týchto dvoch rôznych skupín nevedú diametrálne odlišný život. Všetci sme jedným biologickým druhom, všetci sme ľuďmi. V našej kultúre sa chápu úlohy mužov a žien rôzne, ale od mužov aj od žien sa čaká že budú predovšetkým ľuďmi. Od oboch rodov či pohlaví sa očakáva, že sa budú učiť, že si budú budovať priateľstvá, že zapadnú do svojej skupiny. Máme dve pohlavia a teda aj dva rody, ak by sme nemali dva rody, aký význam by malo mať dve pohlavia, resp, nestalo by sa jedno z pohlaví prebytočné? S pokračujúcim vedeckým pokrokom to nie je vôbec fantázia.
Literatúra:
- Brierley John, 7 prvních let živote rozhoduje, Portál PA 1996
- Breuer Hubertus, Veľké plány pre malé hlavy, in GEO 10/2006
- Filadelfiová Jarmila, Guráň Peter, Šútorová Daniela, Gender statistic in Slovakia, ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny BA 1999
- Kolektív autorov NDR, Z dejín medzinárodného dňa žien, Práca BA 1980
- Leman Kevin, Sourozenecká konstelace, Portál, PA, 1997
- Matulová Nina, Jarošová Helena, Žena v dnešní době, Mladá Fronta PA 1976
- Oakley Ann, Pohlaví , gender a společnost, Portál PA 2000
- Paetsch Martin, Stupne vývoja, in GEO 10/2006
- Wood, Gary W., Sex, lži & stereotypy, Ottovo nakladatelství PA 2006
- Yablonski Lewis, Otcové a synové, Portál PA 1995