Prepojenie práva s mágiou a náboženstvom - REFERÁT
Prepojenie práva s mágiou a náboženstvom.
V tejto práci sa budem opierať o kapitolu Religion, Magic, and Law z knihy The Law of Primitive Men. Najskôr zhrniem o čom je daná kapitola, pričom v texte vyznačím niektoré body, ktorým sa budem venovať neskôr. V zhrnutí článku sa nezameriam ani tak na výčet rôznych kultúr (budem ich brať ako materiál k úvahám), ako skôr na fakty z týchto popisov vyplývajúce.
Už od čias sira Henryho Mainea bola populárnou myšlienka, že právo má svoj pôvod v náboženských príkazoch a zákazoch. Marret v Encyklopedia Britanica zakončuje svoju pasáž o práve primárnych národov vyhlásením – V krátkosti, čo skoré právo predpisovalo a vynucovalo je v podstate zámer prispôsobiť ľudský poriadok božskému. Aj keď toto tvrdenie nemôžeme brať globálne – právo primárnych národov (pn) nie je zvyčajne rituálne, to sú iba niektoré jeho časti, ale toto tvrdenie sa nedá aplikovať na celý komplex práva pn. Formalizmus a ritualita sú iba vedľajšie produkty právneho špecializovanie sa v archaických a prvotných spoločenstvách.
Skutočná otázka je: Sú náboženské normy, príkazy a zákazy ovplyvnené normami právneho systému? A ak nie, aký vplyv nadprirodzena (mágia, náboženstvo) prispel k posilneniu a funkčnosti práva?
Kniha Primitive Law A.S. Diamonda, ktorá je vo veľkej miere kritikou Maineho tvrdení, ponúka niekoľko starovekých zákonníkov (Babylon, Sumeri, Asýrčania, Chetiti, Židia, Gorte, Hindovia). Podľa jeho zistení sa v prvých záznamov o práve pn nenachádza príliš narážok na náboženstvo.
Maine ale nikdy netvrdil, že právo všeobecne pramení z náboženských predstáv – tvrdil, že ide o prepojenie náboženskej a právnej roviny u primárnych národov. Oddelenie práva od morálky a náboženstva od práva patrí podľa neho do neskorších štádií mentálneho vývoja. Maineho najväčšou chybou malo byť, že považoval primárne spoločenstvá za patriarchálne, čo nemala byť pravda. Ako patriarchálne spoločenstvo považoval tieto skupiny za despotické a neriadené nejakým zákonom. Výroky patriarchu mu prišli ako výsledok chvíľkového rozmaru. Maine videl starovekého vládcu ako dávajúceho nezmyselné separované súdy, ktoré sa nezdali spojené s nejakými princípmi a teda sa zdali božskou inšpiráciou a výroky sa zdali akoby prišli „z neba“. Maine netvrdil, že rozsudky boli náboženské obsahovo, ale tvrdil, že boli nábožensky inšpirované. Dôležité malo byť, že systém trestal prečiny, ale aj hriechy. Takto Maine dokazuje prepojenie náboženstva a právneho systému pn a teda aj kriminálne právo pn by malo pochádzať z náboženstva. Porušenie tabu je však málokedy trestané ak vôbec. Trestanie tohoto prečinu je prenechané božskej moci. Ak má porušenie tabu za následok potrestanie celej skupiny božskou mocou , je tento prečin trestaný aj právnym systémom. Ľudia tu sami seba chápu ako pomocníci božstva pri trestaní vinníka.
Nadprirodzené bytosti vstupujú do právneho systému aj ako nejakí garanti, lebo oni “vedia pravdu“
Každé spoločenstvo si postuluje nejakú formu nadprirodzena a toto považuje za zhliadajúce z potešením, alebo hnevom na ľudí a ich činy. Toto je v každom spoločenstve aj keď v rôznej miere, zasahujú do právnych noriem.
Zaujímavá je problematika incestu, ako najdôležitejšieho dôsledku náboženských predstáv. Je odsúdený ako dedičný hriech, aj ako kriminálny čin
Keďže dobrý život celého spoločenstva často závisí od vôle božstiev, je záujmom celého spoločenstva, aby boli božstvá spokojné – preto aj u Ašantí je každý vzťah k právu poznačený náboženstvom. Všetky dôležité funkcie sú obsadené priamymi potomkami nadprirodzených bytostí a božstiev. Ich rozsudky sú inšpirované božstvami a ich nesprávne súdy sú chybami ľudí. Vládca môže byť zvrhnutý za nezvládnutie sociálnej politiky predkov. Právo a náboženstvo sú neoddeliteľné – hriech je zločinom a zločin je hriechom.
Indiáni Pueblo malú podobný prístup ako Ašantí – politické špičky sú zároveň aj kňažstvom samotným a na ich úrad spadá kategória posväteného. Dohliadajú aby sa žiadny jednotlivec neprevinil voči Prirodzenému právu. Právo výrazne podporuje náboženskú doktrínu.
Podľa mňa je kľúčovou vetou v celej kapitole táto: Vzťah práva a mágie je determinovaný hodnotovým a normatívnym systémom každej jednotlivej spoločnosti.
Evans-Prithard vo svojej práci o kmeni Azande v Sudáne píše, že tento kmeň sa delí na štyri skupiny – šľachta, obecný ľud, cudzinci a otroci. Sú organizovaní v množstve kmeňov. Obecný ľud – to sú potomkovia pôvodnej populácie, šľachta sú dobyvatelia odinokadiaľ. Obecný ľud žije v niečom ako sú farmy. Ich kmene/kráľovstvá nikdy neboli spojené. Nobilita ostáva privilegovanou endogamnou skupinou. Súdne dvory nariaďujú najbrutálnejšie tresty a tie sú často dôsledkom útokov voči náčelníkovi. Právo je prostriedkom k zaisteniu privilégií pre nobilitu a je výrazne spojené s mágiou. Čarodejníctvo je výrazným prvkom bežného života a dedí sa z otca na synov a z matky na dcéry. Nikto nechce byť rozpoznaný ako čarodejník, lebo je to anti-sociálne a ilegálne. Prenasledovanie týchto čarodejníkov a čarodejníc ale prebieha spôsobom, ktorý by sme my nazvali čarodejníctvom, či mágiou. Zaklínanie je používanie zlej mágie a má niekoľko foriem. Spoločné pre ne je výber obete bez príčiny.
Zandovia majú svoje právo menej ovplyvnené náboženstvom dávnych božstiev a duchov. Bežnou praxou Zandov je mágia a preto je ich právo v podstate Magickým právom. Zandovia sa obracajú skôr na mágiu, než na súdne dvory, keďže súdne dvory sú produktom a nástrojom nobility.
Legálne inštitúcie sa nedajú ľahko rozkategorizovať, ale môžeme povedať, že každá spoločnosť MÁ systém spoločenskej kontroly
Teraz pristúpim ku komentárom k niektorým bodom v článku:
...neskorších štádií mentálneho vývoja
Evolucionistický prístup je dávno prekonaný, preto nemôžeme tvrdiť, že všetky právne systémy sa vyvíjali rovnako. Primárne národy sa nedajú postulovať ako východiskové body pre iné spoločenstvá, aj keď môžeme pripustiť , že existujú nejaké spoločné vzorce, kvôli rovnakej ľudskej psychike (ktorej koncept je dodnes platný a uznávaný). Preto nemôžeme chápať porovnanie rôznych kultúr a ich právnych noriem ako historický prehľad ak keď ako kultúrny prehľad by táto kapitola obstála.
...systém trestal prečiny, ale aj hriechy
Pri malých spoločenstvách nemá zmysel vytvárať zložité štruktúry náboženských, či autoritatívnych hierarchií a to z jednoduchého dôvodu – nie je dostatok účastníkov. V západnej spoločnosti, kde dnes jedna právna norma platí pre veľké skupiny ľudí je možné vytvárať celé siete zainteresovaných ľudí, ktorý si vytvárajú hierarchiu. V malých skupinách je vládca aj predstavený náboženskej obce často jedna a tá istá osoba a ak nie jedna osoba rozhoduje v období mieru – šaman a druhá v období vojny – náčelník, teda za ním prichádzajú s hriechmi aj s prečinmi, keďže medzi nimi často nerozlišujú.
Druhý fakt, ktorý by som chcela spomenúť, je všeobecné postavenie kňaza, napr. v starovekom Egypte – kde bol ako vysoko postavená osoba členom súdneho zasadania a teda často najvyšší kňaz toho, či onoho chrámu, rozhodoval o právnych prečinoch.
Posledná vec, ktorú spomeniem je fakt, že čo sa nám javí ako prečin môže byť v inej kultúre hriechom a preto nemá mimo danej kultúry zmysel operovať s týmito termínmi.
...Porušenie tabu je však málokedy trestané ak vôbec
Porušenie tabu bolo trestané celou spoločnosťou, ako síce autor neskôr pripúšťa, ale trest prišiel nie len ako choroba, či iná smola, ale aj ako vylúčenie zo spoločnosti, často aj fyzické vyhnanie a na druhej strane ak neprišiel boží trest, v akejkoľvek forme – choroba, smrť, iná strata – mohol sa tento jedinec naopak považovať za človeka ktorý prežil boží hnev a teda je istým spôsobom „privilegovaný“.
Rada by som ešte spomenula fakt, že tabu malo často logický základ a zakazovalo jesť nebezpečné potraviny, vstupovať na reálne nebezpečné územie, či iba malo zabezpečiť rovnomerný prísun jedla pre celé spoločenstvo.
Vylúčenie zo spoločnosti ako trest – čo iného je pobyt vo väzení.
...Právo a náboženstvo sú neoddeliteľné
Táto formula platí vtedy ak je náboženská autorita zároveň aj svetskou, či ak je náboženská autorita svetskej nadradená, paralela je aj v histórii Európy. Ak je svetská moc nadradená náboženskej, či existujú snahy o oddelenie náboženskej roviny od politiky, môžeme začať rozlišovať medzi zločinom a hriechom, inak to nemá zmysel.
... Zaujímavá je problematika incestu
Incest je v každej kultúre chápaný inak. Závisí od rodinnej štruktúry. Pri matrilokálnych spoločenstvách sa napríklad incest nemusí týkať otca a dcéry – keďže sa často ani nemusia poznať. Niektoré kultúry to riešia zákazom pre inú skupinu ako svoju vekovú. To čo je u nás incest, nemusí byť incestom napríklad v Egypte, či Indii.
Záverom by som rada upozornila na našu spoločnosť, o ktorej si myslíme, že už je aspoň čiastočne oddelená od náboženstva a úplne oddelená od mágie. Náboženstvo a mágia predstavujú pre niektoré spoločenstvá tie isté autority ako pre nás veda. Ak mám povedia v škole vzorec, s odôvodnením, že to tak zistila veda (či konkrétny vedec) berieme to ako fakt a nezamýšľame sa ďalej. Ak mám povedia v náučnom programe v televízii, že vesmír okolo nás sa skladá zo strún, nezamýšľame sa nad tým, ale tešíme sa ako veda opäť pokročila. Ak nám ekonomické ukazovatele niečo ukazujú, asi to bude pravda. Citujem vedca, ktorého meno som bohužiaľ nezachytila: „Veda je to, čo je pre nás momentálne najbližšie realite“. Z toho vyplýva, že veda je iba stupienkom na ceste v pravde a preto by som nebrala náboženstvo, či mágiu ako nevhodnú vstupu do právnych systémov, ak sa jedná o kontinuálny vývoj.