Stála expozícia Slovinského etnografického múzea - RECENZIA
„Medzi prírodou a kultúrou“
Stála expozícia Slovinského etnografického múzea.
(recenzia)
Slovenski etnografski muzej (SEM) – Slovinské etnografické múzeum sa nachádza v Slovinsku, v hlavnom meste - Ljubljana a to na Metelkovej ulici 2. Je tiež v blízkosti centra aj železničnej stanice, takže je ľahko dostupným miestom pre turistov.
Na svoju návštevu som si vybrala deň 26. novembra 2006, nedeľu a to z toho dôvodu, že posledné nedele v mesiaci sú v tomto múzeu už tradične voľné (bez vstupného). Slovinské etnografické múzeum sídli vo veľmi moderne pôsobiacich priestoroch, ktoré sú pristavené k staršej budove. Pôsobia vzdušným a priestranným dojmom. Vstup aj všetky ostatné priestory, ktoré som mala možnosť vidieť. V čase mojej návštevy bola v múzeu aj výstava 200 rokov objavovania čínskej kultúry, ktorú som ale nevidela. Za pultom na recepcii, kde sme dostali bližšie informácie, sedela študentka etnológie na Fakulte etnológie a kultúrnej antropológie v Ljubljani. Okrem nej som v čase svojej návštevy zaregistrovala ďalšie dve študentky pohybujúce sa ako personál v expozičných priestoroch.
Na prízemí som navštívila obchod so suvenírmy pre návštevníkov. Tu sa dali kúpiť rôzne hudobné nástroje, knihy, magnetky, domino, tašky, bábiky, knihy a iné darčekové predmety, ktoré súviseli s expozíciou a výstavou – boli to prevažne slovinské a čínske darčekové predmety.
Stála expozícia „Medzi prírodou a kultúrou“ Etnografického múzea sa nachádzala na treťom poschodí, kam sme sa pohodlne vyviezli výťahom. Hneď oproti dverám výťahu sa nachádzal plán expozície aj názvy častí expozície. Časti boli tieto:
- Predmety življenja in poželenja/Predmety života a túžby
- Voda in zemlja/Voda a zem
- Potrebno in nepotrebno/Potrebné a nepotrebné
- Družebno in duhovno/Spoločenské a duchovné
- Etnoabecedaž/Etnoabeceda
- Odsev daljnih svetov/Odraz ďalekých krajín
Prvá časť, do ktorej sme vstúpili, bola práve posledná spomínaná – „Odraz ďalekých krajín“. Tu boli zbierkové predmety z rôznych kútov sveta. Počnúc Afrikou, končiac Čínou. Každá krajina bola inak farebne odlíšená, farbou stien. Amerika bola napríklad tmavozelená, kým nasledujúca Afrika bola hnedá. Skoro ku každej časti bola inštalovaná plochá LCD obrazovka, na ktorej sa premietal film so života vybranej populácie. Táto časť bola zakončená fotografiami zberateľov.
Sekcia „Objekty života a túžby“ ponúkala prehľad „príbeh vzťahu človeka a objektov, materiálnemu dedičstvu, ktoré na nás hovoria svojím rôznym významom“ (prospekt SEM). Táto sekcia celkovo vymedzovala región, a poskytovala niektoré všeobecné informácie – stavebná kultúra, jazyk, tradičný odev.
Nasledovala sekcia „Voda a zem“, ktorá nahliadala do získavania obživy v minulosti aj v prítomnosti. Boli tu vystavené klietky, rôzne pasce a siete na ryby. Tiež tu bol vystavený čln v mierke 1:1. Zaujímavé umiestenie exponátov bolo v dlážke. Bolo tu niekoľko takýchto „dlážkových výkladov“, v jednom boli myšie kožky v druhom perá a podobne.
Sekcia „Potrebné a nepotrebné“ ponúkala exponáty odievania a predmetov v domácnosti. Niektoré exponáty sú z dokonca z prítomnosti – napríklad reflexná bezpečnostná vesta, alebo károvaná čiapka z materiálu z umelých vlákien, alebo vidlička s umelohmotnou rukoväťou.
V sekcii Spoločenské a duchovné môžeme zase visieť exponáty – hudobné nástroje, maľované sklo, popisy zvykov, hudba a religijné predmety.
Najviac ma zaujala sekcia „Etnoabeceda“, ktorá bola primárne určená detskému návštevníkovi. V chodbičkách, vytvorenými drevenými prekladmi, ktoré sa rôzne kľukatili, bol ku každému písmenu abecedy priradený jeden či dva exponáty. Vitríny boli nižšie ako inde a preto boli pre deti prístupné a mohli si ich pohodlne pozrieť. Veľmi sa mi páčil napríklad model studne pre deti, kde mohli točiť kľukou a vedierko sa dvíhalo a klesalo do studne, tiež ohnisko bolo zaujímavé. Bol tu aj detský kútik, kde si deti mohli na chvíľu sadnúť, zahrať sa hry, alebo si kresliť.
Z tejto sekcie sa prechádzalo do druhej časti sekcie „Odraz ďalekých krajín“ a expozícia končila opäť pri výťahu.
K výstave neexistoval žiadny naznačený smer prehliadky, ani označenie núdzových východov. Exponáty boli vystavené rôzne, ale poväčšinou vo vitrínach. Svetlo bolo v časti „Odraz dávnych krajov“ umelé, tlmené, a osvetlenie exponátov bodové. Celkovo tu vládlo prítmie. V ostatných sekciách bolo tiež umelé osvetlenie a väčšina exponátov bola tiež osvetlená bodovo, výsledok však nepôsobil tak temno. Popisky k exponátom boli iba minimálne a to v slovinskom a anglickom jazyku. Exponáty neboli ani očíslované a tak nebolo niekedy jasné ku ktorému exponátu ktorá popiska patrí . Ten istý problém sa vyskytol aj pri premietaných filmoch (niekoľko filmov na niekoľkých obrazovkách po celej expozícii), ktoré väčšinou neboli vôbec komentované a tak sme si síce mohli pozrieť napríklad indiánsky tanec, ale nedozvedeli sme sa kedy, kde a pri akej príležitosti bol tanec snímaný. Ako budúcemu etnológovi mi chýbali informácie, ktoré ale podľa môjho názoru nechýbali zase bežnému návštevníkovi múzea. Ďalší zdroj informácií boli texty vytlačené na tapetách, ktoré približovali návštevníkom expozíciu aj nejakými ďalšími faktami. Tiež tu boli aj fotografie na stenách – nakoľko v niektorých sekciách bolo povážlivo málo trojrozmerných exponátov. Celkovo bola expozícia poňatá multimediálne – TV obrazovky, trojrozmerné exponáty, fotografie, v sekcii Etnoabeceda bol dokonca počítač s kvízom a hudobnými ukážkami pre deti, a boli tu tiež predmety na ktoré si mohli siahnuť.
Expozícia na mňa pôsobila celkovo dobre, aj keď by som uvítala viac informácií, nemala som pocit prepchatosti priestoru, skôr naopak, miestami by bolo lepšie zvážiť jeho lepšie využitie. Počas mojej návštevy bolo múzeum plné návštevníkov, prevažne dospelí (rodičia, starí rodičia) s deťmi, nemala som pocit „mŕtvej „ budovy.