Albánci v Albánsku - REFERÁT
ALBÁNCI V ALBÁNSKU
Seminárna práca
Albánsko – stručné historické a demografické informácie
V tejto práci mám za cieľ predstaviť život v Albánsku v súčasnosti, či v blízkej minulosti, napriek tomu sa ale nevyhnem aspoň krátkym historickým faktom a demografickým údajom.
Albánci sú podľa všetkého potomkami Ilyrijských kmeňov. Samotný názov „Albánsko“ by mal pochádzať od slova „Albanoi“, čo by mal byť názov kmeňa Ilyrijcov, ktorí obývali dnešné stredné Albánsko cca od druhého storočia pnl. Územie dnešného Albánska sa nachádza na križovatkách obchodných ciest. V druhom storočí pnl tu bola vybudovaná Via Egnata, ktorá spájala Európu a Áziu a umožňovala im obchodný styk. Spájala Apolóniu, Dyrachium na pobreží cez Elbasan po Konštantínopol a Stredný Východ.
V druhom storočí AD boli obyvatelia Albánska známi ako Arbëri. Arbëria sa stala súčasťou Byzantskej ríše v roku 395 AD. Na tomto území sa od štvrtého storočia miesia gótske, slovanské a bulharské kmene.
Od 14 storočia bolo územie súčasťou Osmanskej ríše1. To so sebou prinieslo hlavné náboženstvo islam, aj keď náboženstvá neboli zakázané, v podstate na území boli povolené všetky náboženstvá a toto „náboženské voľnomyšlienkárstvo“ bolo aj jednou z príčin rozmachu Osmanskej ríše, súčasťou ktorej bolo Albánske územie až do 28.11.1912, keď Albánci vyhlásili nezávislosť.
Počas prvej svetovej vojny bolo územie Albánska rozdelené. 1.9.1921 bolo vyhlásené Albánske kráľovstvo. 1939 je kráľ nútený ujsť do Turecka pred Talianskymi okupačnými vojskami a novým kráľom sa vyhlasuje Vittorio Emanueli III. 11.9.1944 do Albánska vstupujú nemecké vojská.
28.11.1944 pod vedením Envera Hodžu2, vodcu partizánskej skupiny, partizáni oslobodili Albánsko. [c] Hodža, ktorý sa stal prezidentom Albánska a vodcom komunistickej strany, vyhlásil v roku 1967 Albánsko za “prvý ateistický štát”. Všetky mešity aj kostoly boli zavreté. [a] Pamätný je Hodžov výrok: “Náboženstvom Albánska je Albanizmus” [1:3]. Po päť dekád bol Hodža na čele Albánska a počas svojej vlády vyvinul svoju formu Stalinizmu – Enverizmus – špecifický iba pre Albánsko.
Po revolúcii 11.11.1990, ktorá sa prekvapivo vyznačovala relatívne nízkou prítomnostou násila, sa Albánsko zbavilo “Enverizmu” a opozičné strany boli legalizované. Zo strany demonštrantov bolo prejavované násilie voči štátnym symbolom. Následne bolo po roku 1990 legalizované náboženstvo. 1992 vyhrala voľby Demokratická strana a Sali Beriša sa stal prezidentom. Kolaps jeho systému ekonomiky začiatkom roku 1997 bol dôvodom na tlak na Berišu, aby odstúpil. Toto sa ale nestalo a v krajine zavládol chaos a násilie. V lete 1997 bola zvolená nová vláda, načele so Socialistickou stranou. [1:3-4]
Dnešný názov Albánska je Albánska republika, rozloha štátu je 28 748km2. Počet obyvateľov je 3 581 655. Hlavné mesto je Tirana, štátna mena sa nazýva “lekke”, používané jazyky sú albánsky a grécky. Etnické členenie: 98% Albánci, 1,8% Gréci, 0,2% Macedónci. Oficiálne štatistiky uvádzajú ako najviac zastúpené náboženstvo islam – 70%, druhí v poradí sú albánski pravoslávni – 20%, katolíci – 10%.[c]
Albánsko je rozdelené na dva kmene – kmeň Gegov a kmeň Toskov. Majú odlišný jazyk aj kultúru, nedá sa ale povedaťm že by boli tieto dve skupiny aj nábožensky homogénne. Toskovia sú síce väčšinou moslimi, ale je tu aj nezanedbateľná skupina ortodoxných a u Gegov je to podobne. Gegština je jazykom katolíckych osvietených kňazov. Štátnym jazkom všetkých Albáncov je toskická varianta, keďže už spomenutý Enver Hodža bol Toska. Toskovia žijú skôr na otvorenej krajine na juhu a Gegovia žijú v ťažko prístupných pahorkatinách a to je tá skupina, ktorá najviac uchováva tradičný spôsob života. [9]
Jazyk Albáncov je ťažko zaraditeľný do nejakej jazykovej skupiny a považuje sa za samostatnú kategóriu v rámci indoeurópskych jazykov. Hlavnú zložku tvorí ilýrsko-trácky jazykový základ na ktorý sú nabalené slovanské, latinské, grécke, turecké a talianske prvky. [10] Takýto stav jazyka sa mohol dosiahnuť iba naozaj čulými stykmi so susedmi, ako aj prítomnosťou územia v okupovanom území počas rôznych vojen a stretaním obchodných ciest.
Albánci sami seba označujú za krajinu orlov, národ orlov – podľa etnonyma Shqiptar. Orol je použitý na Albánskej zástave a je aj poznávacím znakom medzi Albáncami v Kosove. Orol pochádza z rodového znaku Kastriotov, z ktorého pochádza národný hrdina George Kastriota-Skanderberg (1405-1468), ktorý boloval proti Osmanskej ríši a to úspešne až do svojej smrti a počas svoho života sa mu podarilo uržať albánske kmene jednotné.
Kanun – zvykové právo
Slovo „kanun“, staršie pomenovanie „kanon“, pochádza z gréčtiny a označuje súbor obyčajov a to je presne to, čo kanun je. V Albánsku to má aj spojitosť so slovom „kanunname“, čo boli nariadenia vydávané na území Albánska počas trvania Osmanskej ríše. Časť kanunu je považovaná za pozostatok Dharmasastry, ktorá bola zvykovým právom Ilyrijcov, neskôr samozrejme doplnená aj o rímske právo. Nejedná sa o jeden konkrétny zákonník, ale existuje obrovské množstvo týchto súborov obyčajov, ktoré sa doplňujú a obnovujú každý deň. Kanuny sa nazývajú aj podľa svojho upravovateľa, najznámejší kanun sa nazýva Kanun Leka Dukagjina, alebo Dukagjinov kanun. Verzie prečo sa takto nazýva sú dve – podľa prvej sa kanun nazýva podľa feudálneho panovníka Leka III Dukagjina (vládol v rokoch 1459-1479, 1466 navštívil pápeža v Ríme), ktorý kanun podľa všetkého kodifikoval. Druhá teória hlása, že Dukagjinov kanun je pomenovaný podľa hornatej oblasti v severnom Albánsku – nad Skadarom a Dukagjini. Ďalšie kanuny sú napríklad Kanuni i Mirëditës, Kanuni i Çermenik, Kanuni i Papa Zhuli, Kanuni i Laberija alebo Kanuni i Skadenderbeut – každý má svoju históriu a platí na určitom území. Jedná sa o zvykové – teda nepísané právo – počas Osmanskej ríše bolo písanie po albánsky často dokonca zakázané. V orálnej tradícii ale kanun prežil. Prvý krát bol kanun spísaný folkloristom a teológom Shtjefënom Gjeçovom na začiatku 20 storočia – koniec práce sa datuje do roku 1913 – vyjdením v časopise Hylli i Drites (Svetlá hviezda). Vydaný samostatne bol však až po Gjeçovom brutálnom zavraždení3 v roku 1926 a to literárnym spolkom zo Skadaru pod vedením folkloristu Gjergja Fisthu. Dukagjinov kanun pomohol Albáncom udržať si svoju identitu v období Osmanskej ríše, právne vykrýval oblasti, kam osmanský prvok neprenikol a kanun napomohol aj vzniku Albánskeho štátu. Inak je kanun spomínaný hlavne v spojitosti s krvnou pomstou, ale toto by bolo veľmi nepresné a hlavne podceňujúce chápanie kanunu.
Kanun je vlastne návod na život. Obsahuje pravidlá pre všetky aspekty života a rozoberá ich v dvanástich knihách a 1 262 článkoch. Platí pre moslimov, pravoslávnych aj katolíkov.
Prvá časť sa nazýva Kisha, čo znamená cirkev. Táto časť je akýsi úvod a je spojený s rímskokatolíckou cirkvou. Kanun definuje cirkev ako od štátu nezávislú inštitúciu, nemôže byť nikomu vnútená, ale ak ju niekto potrebuje, musí mu byť nápomocná. Kňazi majú zmierovaciu funkciu pri krvnej pomste.
Druhá časť sa nazýva Familija – rodina. Kanun definuje dve línie – strom krvi a strom mlieka – otcovu a matkinu líniu. Definovanie ženskej role z hľadiska kanunu je veľmi problematické, keďže je tu samozrejme aj silný vplyv islamu Osmanskej ríše. Kanun dáva právo rozhodovať iba jedinej osobe a to mužskej hlave rodiny. Hlava rodiny rozhoduje aj v prípade udelenia trestu členovi rodiny. Pani domu je najstaršia žena v dome a ona riadi celú domácnosť.
Tretia časť sa venuje sobášu a nazýva sa Martesa. Sobáše sú čisto ekonomickou záležitosťou. Svadba sa koná až po zásnubách a tie sú dokonca dôležitejšie ako samotný sobáš. Porušenie sľubu sa trestá krvnou pomstou. Pri zásnubách je nutný dohadzovač a chlapec si sám môže vybrať nevestu len ak nemá rodičov. Žena ak je vdovou.
Štvrtá časť nazvaná Shpi, gjâ e prone sa venuje domu, hospodárstvu a majetku. Definuje majetok, dedičské pravidlá, a hlavne spôsoby domáhania sa svojich práv na majetok v prípade, že ich niekto poruší.
Piata časť Puna sa venuje oblasti práce. Je to súbor práv a povinností obyvateľov, napríklad právo na rybolov, prípadne sankcie pri nedodržiavaní práva.
Šiesta časť Tё dhânunat upravuje pôžičky a dlhy. Kanun nepozná úroky – to znamená že vrátiť sa môže iba toľko, koľko sa požičia.
Fjala e gojёs – dané slovo, albánsky besa, je špecifický albánsky fenomén. Je to garancia, zodpovednosť, istá vec. Besa sa nedá porušiť. Besa sa napríklad dáva/vzniká, ak sa po zabití mužského člena rodiny poškodená rodina mesiac nebude mstiť a umožní tak rodine, ktorá „dlží krv“ aby sa vyplatili, či ukryli. Právo na krvnú pomstu vzniká v prípade, že niekto poškodí niekoho česť, či niekoho zabije.
Ndera – česť – táto časť je úzko spojená s predošlou. Tvrdí že ľudia sú si rovní, každý má vlastnú česť (dva prsty cti na svojom čele), urazenú česť je nutné pomstiť krvou a duchovným odpustením. „človek bez cti a úcty je mŕtvy. Táto časť upravuje aj správanie sa hosťa, hostiteľa a hospodára a udeľuje sankcie. Ak je hosť z rodiny, ktorá „dlží krv“ hostiteľ je povinný poskytnúť mu útočisko a pohostenie, tak ako každému. Dokonca platí škodu, ak sa mu na jeho pôde niečo stane.
Deviata časť Dâmet, čo značí odškodnenie, popisuje ako riešiť rôzne zločiny a spôsoby platby.
Desiata časť Kanuni kundra mbrashtivet – spôsoby odškodnenia, nadväzuje na predošlú a je to komplexne rozobratý problém krvnej pomsty – kedy vzniká nárok, kedy zaniká aj spôsoby zastavenia. Tiež rieši prehrešky ako krádeže, vraždy a porušenie besa – daného slova.
Jedenásta časť Kanuni i Pleguins – Zákony starešinov, nadväzuje na predchádzajúce diely, ale naviac aj stanovuje práva a povinnosti starých ľudí – napr. zhromaždenia, kde vydávajú rozhodnutia klanov, starešinovské zákony, právo vetovať krajovú radu, zasadanie ľudovej rady, kde má každá rodina svojho starešinu.
Posledná časť Shrlirime e perjashtime – výnimky – definuje inštitúcie, ktoré sú nad kanunom – napr. cirkevné záležitosti. [5, 1:131-135]
Kanun vyšiel v roku 1993 dokonca paperbackom. V súčasnosti sa Albánsko v snahe začleniť sa do európskeho spoločenstva snaží upustiť od niektorých aspektov kanunu, hlavne krvnej pomste. [8] Komunistickému režimu Envera Hodžu sa už predtým podarilo znížiť váhu kanunu na území severného Albánska, ale po páde režimu sa kanun veľmi rýchlo vrátil aj na tieto územia a bol svojim spôsobom romatizovaný [1:133], čiže tu muselo ostať silné povedomie o kanune a tento vyplnil medzeru medzi dvoma režimmi, ako overená a spoľahlivá inštitúcia.
Náboženská situácia v Albánsku
Pre Albáncov nehrá náboženstvo až takú rolu, ako pre iné národy. Vďaka už spomínanému režimu Envera Hodžu – Enverizmu, upadlo náboženstvo na úroveň formality. Náboženskí predstavitelia, akéhokoľvek smeru, boli počas režimu Envera Hodžu perzekvovaní a väznení. [10] Pretlačované “náboženstvo” – “albanizmus” sa ujalo, hlavne preto, že už pred Hodžom bol nad akékoľvek náboženstvo postavený kanun, podľa ktorého žijú Albánci už veľmi dlho. Albánci sami nerobia príliš veľké rozdiely medzi jednotlivými náboženskými smermi. Ak si chce žena po vydaji s inovercom ponechať svoje vyznanie, nič jej v tom nebráni.
Podľa štatistík je väčšina Albáncov vyznavačmi islámu – sunitskej vetvy. Jedná sa ale hlavne o formálne vierovyznanie ako o živú vieru. Albánci vedia, že sú Moslimi, ale ich život riadi kanun, nie korán4. Byť moslimom, alebo moslimskou krajinou má ale nemalé ekonomické výhody pre krajinu ako je Albánsko. Z rôznych islámskych krajín sem prúdia rôzne dotácie apomoc, prebiehajú tu misie prevažne z Perského zálivu. Toto všetko krajinu ekonomicky prebúdza. Ešte za vlády Berišu sa Albánsko pridalo k Organizácii krajín islámskej konferencie, toto členstvo ale nebolo ale ratifikované v parlamente v Tirane a preto má dnes Albánsko štatút pozorvateľa. Po voľbách 1997 sa Albánsko politicky začalo orientovať viac na západ. Počas 90tych rokov 20 storočia, ktoré sa pre Albánsko vyznačovali chaosom boli na území Albánska prítomné militantné islamské skupiny, ktoré sa však po voľbách v 1997 stali nežiadúce pre obe konkurenčné strany – socialistov aj demokratov. [a]
Krvná pomsta
Ako už v tejto práci bolo spomenuté, kanun pozná strom krvi a strom mlieka. Krvná pomsta operuje s krvou – s mužskou líniou. Ženy sú z tejto inštitúcie vylúčené – ony sú strom mlieka. Mliekom sa krv nepomstí. Zabitím ženských príslušníkov sa nedá uspokojiť potreba krvnej pomsty. Dôvodom na krvnú pomstu môže byť teda iba zabitie mužského člena rodiny a trest za takýto prehrešok je rituálne zabitie mužského rodinného príslušníka rodiny, čo „dlží krv“. Iné dôvody na krvnú pomstu tiež existujú – zrušenie/porušenie zásnub, či urážka rodiny.
Spôsob, akým má byť muž zavraždený je presne určený. Po zabití má byť položený na chrbát, aby mu tým bola preukázaná úcta. Človek, čo ho zabil5 sa neukrýva a je verejne známy. V jeho povinnostiach je tiež zariadenie riadneho pohrebu podľa miestnych zvykov, ako aj jeho peňažná úhrada. Je to uplatnenie besa. Besa je spôsob ako si uchovať ndera – česť a česť je dôležitejšia a vyššie hodnotená ako život. Česť dokonca bráni zúčastneným hľadať pomoc polície, či iných inštitúcií. Zakrvavené oblečenie zabitého ostáva v dome, všetkým na očiach, aby pamätali na svoju povinnosť krvnej pomsty. Aj keď ženy nie sú krvou pomstou ohrozené ale ani povinné, napriek tomu je ich úloha dôležitá v tom ohľade, že často urgujú svojho syna/synov aby sa odhodlal/i pomstiť rodinnú krv.
Žiadny muž nemôže byť zabitý u seba doma. Tam je v bezpečí. Niektorí muži a chlapci prežijú obrovskú časť svojho života v tzv. kulla, čo je dom s kamennými múrmi, skoro veža, s jedným malým okienkom. Kulla by ich životy mala ochrániť. Je to ťažká situácia pre rodinu, keďže všetko musí zabezpečovať manželka postihnutej rodiny. Je to strata pracovných síl.
Muž postihnutý krvnou pomstou nie je v bezpečí nikde – v žiadnej inej dedine, v dave, v meste, dokonca ani v cudzine. To samozrejme nebráni niektorým mužom, aby to skúšali. Muž ktorý vykonal krvnú pomstu nemôže byť terčom poškodenej rodiny, ale jeho bratia a synovia áno. Krvná pomsta sa niekedy javí ako nekonečná reťaz zabíjania a pre nás je ťažko pochopiteľná.
V súvislosti s krvnou pomstou treba spomenúť, že sa jedná o Albáncom známy jav a ešte v blízkej minulosti celkom normálny, nad ktorým sa nikto nepozastavil, ale bol braný ako fakt. Za krv treba krv a keďže duše sú si rovné – ako hlása kanun, je jedno ktorá mužská duša príde pred Boha.
Väčší problém vzniká inde. Sú dve formy krvnej pomsty. Djakmarrje je tradičný, pomalý spôsob, pri ktorom pomsta môže trvať mesiace, roky, či dokonca generáciu. Modernejšia, radikálnejšia verzia hakmarrje uznáva rýchle radikálne riešenie, bez rituálov, kde dôležité je rýchle, skoro okamžité utíšenie „zaslúženého“ hnevu. Na prvý pohľad to vyzerá ako nepodstatný detail, ale v reáli to znamená zachovanie, alebo vyvraždenie celých rodín. Ak pomsta prebieha pomaly, znamená to, že počas jednej generácie príde rodina o jedného či dvoch rodinných príslušníkov mužského pohlavia, kým ostatní dospejú, založia si svoje vlastné rodiny a majú svojich vlastných mužských potomkov a teda rodina po mužskej línii pretrvá. Ak ale nasledujú zabitia mužov v rýchlom slede, v krátkom čase je celá rodina z mužskej strany vyzabíjaná a teda odumretá a mŕtva. Hakmarrje tiež nezaručuje tradičnú ochranu ženám a deťom.
Štátna ochrana úplne chýba. Napriek tomu existujú rôzne snahy o úplné upustenie od tohto zvyku. Národná Misia pre urovnanie krvnej pomsty je dobrovoľnícka organizácia starších ktorá usilovne pracuje na ukončení pomsty, ako zvyku, ale aj v prípade konkrétnych prípadov. [1:137-143] Albánska organizácia Mjaft – dosť – začala svoju činnosť 15.3.2003 a vyzýva Albáncov k tolerancii a tiež má za úlohu vylepšiť obraz Albánska v očiach zahraničia. Krvná pomsta je totiž stále aktuálna a pre rok 2003, kedy organizácia začala svoju činnosť bol odhad jedincov, zapletených do krvnej pomsty odhadovaný na 7 000. [8]. V Kosove, ktoré z Albánskom susedí a kde sa tiež nachádzajú Albánci v hojnom počte bol v deväťdesiatych rokoch známi istý Anton Çetta, ako hromadný zmierovateľ krvných sporov. Ani on však nebol stopercentne úspešný. [9] Bežní ľudia o krvnej pomste príliš nehovoria, považujú ju za bežnú súčasť života.
Rodina
Albánske rodiny sú veľké, patriarchálne a patrilineárne. Napriek tomu, že sa môže zdať, že žena tu nemá veľkú hodnotu, nie je tomu celkom tak, aj keď ide o patriarchálnu spoločnosť.
Majetok v minulosti vlastnila rodina – rodinný klan, ktorý územie spravoval pod dohľadom hlavy rodiny a starších rodiny. Dievčatá dostali pri vydaji malé územie, ktoré sa ale nedalo považovať za bohatstvo v pravom slova zmysle a to pre malú rozlohu. Toto územie však patrí výlučne im a zabezpečuje im živobytie v krajnom prípade núdze, keď sa už nemôžu znovu vydať a nie je možné aby sa o ňu postaral iný mužský člen rodiny – čo je jeho povinnosť. Synovia dedia niečo, čo by sme už mohli nazvať ak už nie bohatstvom, tak aspoň hodnotou. Ich územia sú väčšie a málokedy sa delia. Bratia často ostávajú bývať spolu v jednom dome, pričom hlavou domácnosti môže byť iba jeden. Ten je uznávaný celou rodinou, ako mužmi, tak aj ženami. V prípade potreby môže dokonca pridávať zákony do miestneho kanunu a toto jeho rozhodnutie sa odohrá pred svedkami a je bez výhrad prijaté. Samozrejme, hlava rodiny si nevymýšľa nové zákony bez príčiny – tie vznikajú iba v prípade potreby a musia byť v súlade s už existujúcimi princípmi spoločnosti.
Hlavou rodiny sa nestáva nutne najstarší syn, ale môže to byť aj druhý, či tretí syn v poradí, ak má vhodnejšie predpoklady. Byť hlavou rodiny totiž neznamená iba výhody, ale aj povinnosť zabezpečiť svoju rodinu po všetkých stránkach. Ak jeden mužský príslušník túto rolu nezvláda, preberie ju iný mužský člen rodiny, zvyčajne však musí byť ženatý.
V prípade úmrtia posledného mužského člena rodina zaniká. Majetok prechádza po línii mlieka, čiže po ženskej línii do iných rodín, do rodín dcér, pretože majetok dedia ich synovia, ktorí už do rodiny svojich matiek nepatria. Okrem tohoto riešenia sa v Albánsku vyvinula ešte jedna možnosť a to je inštitúcia, zasľúbenej panny – virdžina, tobelija ... o ktorej bude reč v ďalšej kapitole.
Úlohu ženy špecifikuje kanun ako starostlivosť o chod domácnosti. Žena môže byť beztrestne zastrelená len z dvoch príčin. Prvý je nevera, druhý neúcta k hosťovi. Ženy majú síce nízky status v rurálnom prostredí, ale muži, žijúci podľa zákonov kanunu ich musia ochraňovať a všeobecne ich rešpektujú. Ktokoľvek by nejakým spôsobom zneuctil, či urazil ženu, jej mužský príbuzní sú povinní sa pomstiť. Aj keď tu už asi nejde o ženu samotnú, ale česť rodiny. Kým žena neporodí syna, je považovaná za podradného člena rodiny, ale potom naberá na vážnosti.
K tomu aby sa muž mohol oženiť, potrebuje, ako som už vyššie spomenula, prostredníka. Všetky sobáše sú dohovorené. O ženíchovi a neveste rozhodujú rodičia. Neexistuje nič také, ako stretávanie sa mladých ľudí opačného pohlavia. Od útleho detstva sú deti delené na chlapcov a dievčatá. Ženy a muži žijú zvlášť, majú svoje vlastné svety. Niektoré dievčatá prestanú v istom veku posielať do školy, aby sa vyhli urážke rodiny v prípade aféry. Z toho vyplýva, že Albánci samozrejme vedia a vedeli, že niečo také ako vzájomné osobné sympatie existuje, ale nepovažujú to za podmienku uzavretia sobášu.
Sobáš je ekonomická záležitosť a záležitosť utvrdzovania priateľských pút medzi rodinami. Samotní manželia sa nechápavo pozerajú na výskumníkov, ktorí sa ich pýtajú, či by sa radšej nechceli vydať z lásky. Albánske ženy, ako aj albánski muži v tom nevidia zmysel. Veľa z nich vyrastá vo vedomí, že niekde existuje nejaký ich snúbenec, či snúbenica. Vedia že ten malý chlapec, čo sa hráva vo vedľajšom dvore bude ich manžel, alebo to malé dievča bude ich manželka. Obrovské vekové rozdiely medzi manželmi tiež nie sú výnimočné. Manžel býva samozrejme ten starší. Ak je manželka ešte pred pubertou, manžel s ňou nemá styk a počká, kým žena dospeje. Dospelá žena nebeží, nedvíha hlavu, nehovorí so svojim manželom pred ostatnými a nevchádza do mužskej izby a ak tam prebieha nejaké stretnutie mužov, pripravené občerstvenie nechá pred dverami. Jej povinnosti sa točia okolo domácnosti a detí.
Tobelija
V albánskej spoločnosti existuje veľmi zaujímavý prvok a to je štatút zasľúbenej panny – tobelije. Tobelija je osud, ktorý si môže žena, alebo dievča dobrovoľne zvoliť, alebo jej ho vyvolia rodičia.
Za istých okolností sa môže žena v Albánsku (ale aj v iných krajinách s albánskou menšinou) prehlásiť za muža. Ostrihá si vlasy nakrátko – na mužský spôsob, oblečie si mužské šaty, začne nosiť zbrane a začne viesť mužský spôsob života. Na to, aby sa žena stala mužom, či dievča chlapcom, potrebuje zložiť prísahu, že sa nikdy nevydá. Táto prísaha je nezrušiteľná. V prípade že sa jedná o novorodenca, vykonajú prísahu rodičia. V praxi to znamená, že dievča môže chodiť s chlapcami do školy, hrať sa ich hry a v dospelosti prevziať ich povinnosti, ale aj radosti života, ako je fajčenie cigariet, debatovanie z ostatnými chlapmi, právo rozhodovania v prípade, že sa stane hlavou rodiny.
Kedy sa dievča stane chlapcom, či žena mužom? Dôvodov je niekoľko a ťažko je nejako sumarizovať. Snáď najhlavnejší dôvod je vyhnutie sa krvnej pomste. Ak z nejakých príčin nemôže byť uskutočnený sobáš už zasnúbených ľudí, tak žena sa prehlási za muža, aby sa vyhla krvnej pomste, ktorá by nutne vypukla ak by sa vydala za iného ako za svojho snúbenca. Radšej sa stane mužom, akoby mala začať reťazovú krvnú pomstu.
V súvislosti s krvnou pomstou sa dievča môže stať mužom, ak je rodina v ohrození pomsty a treba chrániť mužských členov rodiny – riziko smrti teda na jednu generáciu prenesie sestra, kým mužského potomka ukrývajú v dome. Pri Djakmarrji sa nestane terčom, len prevezme povinnosti brata, ktorý sa im samozrejme nemôže venovať, kým je zavretý v kulla, kým pri hakmarrji sa sama stane obeťou.
Iný dôvod môže byť samotná potreba ženy žiť mužský život. Ak sa dievča či žena rozhodne stať sa mužom, teoreticky jej v tom nič nezabráni. Stáva sa, že rodičia bránia dcére stať sa chlapcom/mužom, ale ak raz dievča prisahá, že sa nikdy nevydá, niet cesty späť.
Ďalším z dôvodov môže byť aj snaha vyhnúť sa neželanému sobášu. Nevýhodou tohto riešenia je, že dievča si nemôže vziať ani nikoho ďalšieho.
Jedna respondentka/respondent vypovedal/a, že v jej/jeho prípade to bola zhoda náhod. Žila s dvoma strýcami, ktorí naraz ochoreli a boli hospitalizovaní ďaleko od miesta jej bydliska. Ak ich chcela navštíviť – a to z nejakého dôvodu bolo nutné – musela sa vydať na cestu, čo ako samotná žena vykonať nemohla. Teda sa prehlásila za muža, obliekla sa ako muž a odvtedy takto žije svoj život a je spokojná.
Ak rodina nemá mužského potomka, vyberú jednu z dcér a z tej sa stane chlapec a v dospelosti preberie zodpovednosť za rodinu. Toto riešenie sa použije aj v prípade, ak je mužský potomok rodiny ešte príliš malý, či nemá predpoklady stať sa hlavou rodiny.
Zdalo by sa, že inštitúcia tobelije iba „predlžuje agóniu umierajúcej rodiny“, ale nie je tomu tak. Tobelija často adoptuje svojho synovca, aby prevzal majetok rodiny, alebo porodí vlastné dieťa, ktoré potom vyhlasuje za dieťa víly, alebo nalezenca. Druhý prípad je ale menej častý, častejšia je adopcia synovca, keďže sa jedná korektnejšiu možnosť, ako zabezpečiť líniu.
Záver
Touto prácou som chcela poukázať na odlišnosť albánskeho sveta od nášho, čo sa mi myslím aj podarilo. Až pri bližšom pohľade môžeme hodnotiť odlišnú kultúru. Nie je možné vnímať iba niektoré aspekty, vytrhnuté z kontextu. Pre albánsky svet a hlavne pre hornaté oblasti je hlavným pozadím na ktorom sa odohráva život ľudí kanun. Bez znalosti kanunu nemožno pochopiť viaceré aspekty života Albáncov, či už na území Albánska, či mimo neho. Kanun je staré zvykové právo. Emigráciou nezmizne. Ak bol niekto celý život vychovávaný v istých normách, môže sa proti nim búriť, alebo ich akceptovať, vždy však budú ovplyvňovať jeho konanie. Pre porovnanie odporúčam do pozornosti prácu Michala Šipoša, ktorý tvrdí, že emigrácia Albáncov na Slovensko je špecifická nekonkurenčným prostredím a vzájomnou pomocou albánskej komunity, neporovnateľnou s inými skupinami. [10] Kto nepozná kanun, nevie si predstaviť, aké postavenie má rodina v albánskej spoločnosti a čo všetko je Albánec ochotný vykonať pre jej blaho - nekonkurovať svojej rodine, či spriateleným rodinám v podnikaní, či zvážení všetkých podnikateľských krokov vnútri v rodine, je iba štandardný postup pre príslušníka albánskej spoločnosti.
Literatúra:
[1]Young, Antonia, Women, who became men, Oxford, 2000 New York
[2] Sláviková, Eliška, Na periferii Evropy in Na Východ 5/2002
[3] Vinš, Přemysl, Kraj drsných horalů – Obraz Albánců v české společnosti v 2 pol 19. stol a na začátku 20 stol. in Na Východ 6/2004
[4] autor neuvedený, Novinky se seznamu Světového dědičství UNESCO in Na Východ 2/2005
[5] Frei Dávid, Freiová Diana, Kanun Leka Dukagjina – symbol albánské mentality in Na Východ 4/2004
[6] Steigl, Erik, Piro Naçe – fotograf kamenné Albánie in Na Východ 1/2004
[7] Gvozdenović, Milena, Ilyrové – po stopách národa hadů in Na Východ 4/2003
[8] Petrova, Ivana, Albánie se snaží zastavit krevní mstu pomocí sociální kampane in Na Východ 3/2003
[9] Blažek, Jan M., Krevní msta v divokých albánských horách in Na Východ 1/2003
[10] Šipoš Michal, Albánska migrácia na Slovensku – história, špecifiká, súvislosti, in SN4/2004
pramene on-line:
[a] http://www.bbc.co.uk/slovak